Krstný otec popkultúry

Čestne prehlasujem, že nie som a nikdy som ani nebol členom žiadnej zločineckej skupiny, organizovaný zločin všetkých typov a farieb golierov odsudzujem, slovo podsvetie vo mne vyvoláva strach a na tele zimomriavky, pracujem, odvádzam dane, ale ak sa za hrdelný zločin považuje ilegálny zber čerešní ročník 1990 zo susedovej záhrady, tak som pripravený prijať spravodlivý trest.

Možno práve tento môj morálny poklesok z minulosti je príčinou mojej záľuby, ktorou je kinematografia s mafiánskou tematikou. Som dlhodobo fascinovaný ságou rodiny Corleone a aj ďalšími gansterkami z éry po Krstnom otcovi, ako sú Špinavé ulice (Mean Streets), Mafiáni (Goodfellas), Kasíno (Casino), Krycie meno Donie Brasco (Donnie Brasco ), nevynímajúc seriál Sopránovci (The Sopranos). Vzhľadom na úspech týchto filmov je zjavné, že v tomto očarení nie som na svete sám.


 

Na tomto mieste sa však natíska niekoľko otázok. Prečo si Puzzova literárna predloha, Coppolové filmové spracovania Krstného otca a aj ďalšie filmy z prostredia organizovaného zločinu získali takú veľkú popularitu? Prečo filmovým zločincom v oblekoch už celé roky držia prsty aj slušní a zločinom opovrhujúci ľudia? Prečo sa táto symbolika antihrdinov stala taká obľúbená a dokonca formovala popkultúru 20. storočia? Ako a prečo sa vlastne z Krstného otca stal fenomén?

Vydareným pokusom o odpovede je kniha Fenomén Krstného otca (Ako zmenil Hollywood Ameriku a mňa), ktorej slovenský preklad sa zrodil vo vydavateľstve Premedia Group. Autorom je Tom Santopietro, z otcovej strany potomok talianskych prisťahovalcov, vyštudovaný právnik, ktorý sa však živil tenisom, manažovaním broadwayských divadiel a v súčasnosti aj písaním o hollywoodskom filme a jeho hviezdach.
Autorov otec patril ku novej generácii indokrinovaných Italoamričanov, ktorí prijali americkú kultúru a Američanmi sa často stali tak, že sa naučili hanbiť za svojich jednoduchých talianskych (sicílskych) rodičov. Keďže autor knihy pri definovaní fenoménu Krstného otca skĺbil osudy členov vlastnej rodiny s historkami zo zákulisia filmových štúdií, jeho knižný počin nadobúda rozmer historicko-rodinno-filmovej kroniky.



Genealógia cudzincov

Tom Santopietro priznáva, že sám hľadal vlastné taliansko-katolícke korene, ktoré sa celá italoamerická generácia rodičov snažila skrývať pred bielym anglosaským a protestantským prostredím, ktoré naopak neskrývalo svoje predsudky voči tzv. „špagetárom". Paradoxne práve knižná a filmová sága o mafii mu k vyrovnávaniu sa s predsudkami a vlastnou genealógiou pomohla. Počas postadolescentného obdobia si autor uvedomil, že aj napriek kriminálnemu žánru Krstného otca, práve princípy talianskeho rodinného života v ňom zobrazené, sú hodnoty, po ktorých túžili aj ostatní Američania všetkých sociálnych a etnických skupín. Fenomén Krstného otca je tak kniha, ktorá nemapuje len históriu fiktívnej rodiny Corleone, ale aj Tomovej talianskej rodinnej vetvy Santopietro.

Mafia - genéza zločinu

Už autorovi literárnej predlohy sa podarilo dokonale načrtnúť historickú genézu vzniku talianskeho organizovaného zločinu a jeho export do amerických ulíc a štvrtí. Čitateľ sa prostredníctvom Santopietrovej reinterpretácie zoznamuje s geograficko-politickými východiskami vzniku fenoménu talianskej (sicílskej) mafie, od národno-oslobodzovacích snáh až po protištátnu činnosť. Autorovi sa podarilo ozrejmiť psychológiu vzniku viery v organizovaný zločin, na ktorý sa v tom období spoliehali chudobné masy viac ako na štátne inštitúcie.

Tento proces sa začal už na Apeninskom polostrove, kde južné regióny boli aj po zjednotení Talianska ponechávané v stave zaostalosti a dlhodobo zdierané bohatším severom. Preto bolo logické, že pauperizované juhotalianske roľníctvo sa odkláňalo od štátnej moci a dôverovalo skôr autoritám mimo legálneho systému, ignorovalo byrokratické zákony a nadobúdalo presvedčenie, že jedine u bohatých krstných otcov sa môže dovolať spravodlivosti.

Toto presvedčenie si emigranti z juhu Talianska prenášali aj do novej domoviny, kde síce nachádzali politickú a občiansku slobodu, no niektorí sa k ekonomickej slobode snažili dopracovať revolučnejšou cestou, a to prechodom na stranu zločinu. Amerika prvej polovice 20. storočia bola pre rýchle zbohatnutie úrodnou pôdou, podľa slov samotného Coppolu, bola na mafiu jednoducho zrelá.

Fenomén Krstného otca

Okrem majstrovského filmového spracovania, hviezdneho obsadenia a skvelých hereckých výkonov sa autorom podarilo divákom priblížiť, prečo boli imigrantom rodinné väzby a mafia bližšie, ako štátna moc a inštitúcie vykonávajúce spravodlivosť. Za úspechom filmovej trilógie stál aj vhodne namiešaný koktail z tragickej americkej romance a príbehu o rodine s epickou ságou o gangstroch, ktorí sa snažili splniť svoj americký sen. Zločinci boli na plátne predstavení ako antihrdinovia, ktorí vlastne bojujú proti americkej ekonomike korporácií, starajúci sa o seba a svoje rodiny aj bez štátnej ochrany a podpory.
Film prinášal aj odhalenie, že politika a čierna ekonomika sú vlastne prepojené, a že ani politici nedokážu odolať ponuke, ktorá sa vlastne ani nedá odmietnuť.

Podľa autora knihy bol Krstný otec príťažlivý aj tým, že „možno to ani nie je film o mafii, ale klasická rozprávka o kráľovi a jeho troch synoch", kritizujúca „zločin, zatiaľ čo ho zároveň popularizovala. Dalo sa to vďaka tomu, že román bol situovaný do povojnovej Ameriky, ktorá takmer zmizla, a na staré časy sa pozerá s nostalgiou. Corleonovci predstavujú triumf kapitalizmu so všetkou jeho slávou a nepoctivosťou. Peniaze sú moc a veľké peniaze sú veľká moc, pričom nezáleží na tom, či je zločinecká alebo nie".

Každého milovníka filmového a aj knižného Krstného otca by táto kniha pod vianočným stromčekom potešila. Teda určite radšej kniha, ako odrezaná konská hlava.

Tom Santopietro: Fenomén Krstného otca (Ako zmenil Hollywood, Ameriku a mňa), Vydavateľstvo: Premedia, 2012

Trhová vzťahonomika, manželstvo očami ekonómie

Pre mnohých ľudí je ekonómia jedna veľká španielska dedina, pričom toto slovné spojenie nadobudlo v týchto krízových časoch aj trpko vtipný rozmer. V čom však spočíva averzia voči ekonómii? Prečo je považovaná spolu s politikou za akési panské huncútstvo? Príčina bude asi v tom, že jej zákonitosti sú často politikmi a ekonomickými analytikmi prezentované ako veľmi nudné fakty a čísla. Človek si síce uvedomuje jej význam, ale má pocit, že táto exaktná veda je prezentovaná nezrozumiteľne, aby jej v podstate až na zasvätených nikto nerozumel. Je pochopiteľné, že ekonómia už dávno stratila rozmer starogréckeho Oikos Nomos, no a súčasní ekonómovia často a možno aj zámerne zabúdajú na Occamovu britvu.

Preto laika vždy poteší, keď niekto vyrukuje s názormi, ktoré ekonómiu predstavujú ako veľmi jednoduchú a pre život prirodzenú vedu. Po knihách Freakonomics (s podtitulom Skrytá stránka všetkého) a jej voľného pokračovania SupeFreakonomics, sa na našom knižnom trhu objavilo aj slovenské vydanie amerického bestselleru s názvom Vzťahonómia.

Americké autorky Paula Szuchman a Jenny Anderson vytvorili pojem Vzťahonómia, ktorý chápu ako vnášanie ekonómie (skúmanie spôsobu ako ľudia, podniky, spoločnosti rozdeľujú obmedzené zdroje) do partnerských vzťahov a manželských zväzkov. Vzťahonómia (ekonómia vzťahov) má podľa autoriek poukazovať na to, ako zužitkovať obmedzené množstvo času, energie, peňazí a libida, aby boli partneri šťastní, a aby manželstvo prekvitalo.

Paula a Jenny celé desaťročia pracovali pre Wall Street Journal a New York Times, teda v redakciách, v ktorých bol priestor presiaknutý makroekonómiou a burzovými indexmi, no napriek tomu sa chceli venovať aj praktickejšej forme ekonómie. Preto po množstve analýz rôznych ekonomických škôl a konzultáciách s renomovanými ekonómami, sa jednoducho zamerali na lásku a vzťahy. Nechali si vypracovať celoamerický manželský výskum a absolvovali množstvo osobných stretnutí s manželskými pármi, po ktorých sa vrhli do písania knihy s hypotézou, že manželstvo je jeden z najšpekulatívnejších podnikov vo svete ekonómie.

„Neviete podložiť žiadnym argumentom, že sa takáto investícia oplatí - približne v polovici prípadov sa neoplatí - ale aj tak do toho idete a dúfate a predpokladáte, že vy budete patriť práve k tej druhej polovici, ktorej sa investícia vráti. Tu je však problém - jediný spôsob, ako si zvýšiť šancu na úspech, je brať svoje manželstvo ako dlhodobú investíciu, ktorej sa nevzdáte v čase krízy, poklesu výnosov či protestov zo strany akcionárov".

Ich spoločná kniha okrem iného dokazuje, že v USA sú schopní napísať knihu o čomkoľvek, a že neviditeľnú ruku trhu je možné nájsť aj v obyčajnej manželskej deľbe práce. Dokonca aj manželský sex môže mať ekonomické zákulisie, a jeho absencia trhové riešenia. Autorky na podporu svojich tvrdení a názorov nepoužívajú len modely bežného prirodzeného ekonomického správania, ktoré sa v našich končinách nazývajú sedliackym rozumom, ale veľmi názorne operujú aj ekonomickými teóriami, používajúc odkazy nie len na tie úspešné, ale aj tie, ktoré sa ukázali ako mylné. Áno, aj bankroty môžu byť poučné. Prínosnom knihy je aj citlivý (ženský) humor a hoci sa primárne venuje partnerským vzťahom, nie je zbytočne sentimentálna.

Umyješ riad alebo pokosíš trávnik?

V typickom slovenskom manželstve by táto otázka mala jasné riešenie, no tradičné rodové rozdelenie domácich prác môže byť podľa autoriek zároveň zdrojom konfliktov. Na Slovensku teda možno, v USA skoro určite. Veď čo ak manžel dokáže uvariť chutnú večeru, ale manželka si pod vplyvom nejakých rurálnych tradícií bráni svoje kuchynské kráľovstvo a núti ho opravovať vodovodné batérie a vymieňať žiarovky, napriek tomu, že namiesto varenia by radšej kosila trávnik? Čo ak sú v podstate obaja partneri z takéhoto rozdelenia povinností nešťastní?

Expertky na ekonómiu a vzťahy majú na každý podobný manželský problém ekonomické riešenie a pravidlo. Tak napríklad v takomto prípade navrhujú využívať špecializáciu a komparatívne výhody. Niekto je prosto lepší v umývaní riadu a niekto to vie lepšie s motorovou kosačkou, pričom nie je rozhodujúce, či je mužom alebo ženou, ale to, čo by robil radšej a lepšie. Teda domácnosť by mala fungovať nie podľa toho, ako si myslíme, že by to malo fungovať, ale ako to funguje najlepšie, čo môže aj znamenať, že domáce práce sa nemusia deliť na presnú polovicu. Potešujúce zistenie, no nie?

Niekto má jednoducho v zadku vrtuľu a žije sa mu s ňou dobre. Ako však zariadiť, aby mohol aktívnejší z partnerov svoj rotor, z času na čas vypnúť? V takom prípade sa môžu uplatniť aj iné ekonomické pravidlá, ako napríklad to, že obed zadarmo neexistuje a stimuly vždy zaberú.

Paula Szuchman, Jenny Anderson: Vzťahonómia, Premedia, 2012

Medzi nami zvieratami

Rozprávok nikdy nie je dosť, čo ako rodič, bývalý predčítač, môžem len potvrdiť. Ak sa jedná o skutočne originálne rozprávky, tak tento výrok platí dvojnásobne. Do pokladnice pôvodných slovenských rozprávok prednedávnom pribudla naozaj zábavná, poučná a vďaka ilustráciám aj obrazovo očarujúca rozprávková knižka Medzi nami zvieratami.

Ako už názov prezrádza je o zvieratkách, ale v skutočnosti je hlavne o ľuďoch, deťoch a ich rodičoch, čo samozrejme mladšie deti netušia, ale s určitosťou to pozorným čítaním zistia. Dvanásť rozprávok, ako Ezopove bájky nastavujú alegorické zrkadlo nielen tým horším stránkam ľudského (detského) správania, ale niektoré majú rozmer aj inotajovej kritiky slovenskej (modernej) nerozprávkovej spoločnosti.




Autorke Viere Brunovskej sa podarilo do krátkeho príbehu zabaliť nielen unikátnu pointu, ale aj nenásilné mravoučné ponaučenie. Krátke textové útvary tak fungujú vynikajúco nielen samostatne, ale ešte lepšie ako kompaktnejší celok. Detský, ale aj dospelý čitateľ sa s ľahkosťou napája na autorkinu vlnu, pretože v krátkej rozprávkovej próze nenachádza len sám seba, ale aj čriepky zo súčasnosti a neviditeľné odkazy na ústnu tradíciu slovenských prísloví a porekadiel, ktoré môžu byť detskému čitateľovi (poslucháčovi) neznáme, ale vďaka rozprávkam ich môže objaviť.



Rozprávky sú unikátne aj tým, že na jednej strane sa pridŕžajú reálnej zoológie, aby vzápätí v záujme pointy vytvárali novú alternatívnu biologickú evolúciu. Magický rozmer takejto alegórii pridávajú aj ilustrácie slovenského výtvarníka Petra Kľúčika, ktorý už sám vo svojej bohatej tvorbe stvoril celý mytologický zverinec, pričom jeho bizarnej faune sú rozprávky Viery Brunovskej akoby šité na mieru.



Aby však tento text nevyznel príliš premúdrelo, čo rozprávkam skutočne nesluší, dodám asi toľko. Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, asi 30 km severozápadne od Prešporku, vo vydavateľstve Virvar, vznikla krásna rozprávková kniha, ktorej najväčším snom bolo, aby bola čítaná pred spaním, pri svetle nočnej lampy, a aby bájne zvieratá v nej spomenuté vstupovali deťom do nočných snov a učili ich rozlišovať medzi dobrom a zlom.



Medzi nami zvieratami - Viera Brunovská (napísala), Peter Kľúčik (namaľoval), Vydavateľstvo Virvar, 2012

Foto: Fotografie publikované so súhlasom vydavateľstva

Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Rodíme sa s pudom sebazáchovy a skoro celý život sa vyrovnávame s faktom, že náš život smeruje ku koncu. Napriek obavám z konca však príde čas, keď sa strach zo smrti akosi vytráca. Aj Mathea, hlavná hrdinka debutu nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold s názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, dospieva do podobného štádia, no po postupnom vyrovnaní sa s pocitom konca zamestnáva svoju myseľ úvahou, že pozemský svet opustí skôr, ako si niekto vôbec všimne, že existovala.

Až v starobe si uvedomuje, že celý život bola aj vlastnou vinou skôr osamelá ako spoločenská, no na sklonku života chce veľa vecí napraviť. Približuje sa k ľuďom, objavuje čaro komunikácie, no aj tak nadväzuje kontakty s podobnými zúfalcami ako je ona sama. S tými „normálnejšími“ jej to prosto ide oveľa ťažšie alebo vôbec. Nachádza sa tak v stave, keď trpí rovnakým strachom zo života aj smrti zároveň.

Stotožňuje sa s názorom, že všetko je vlastne veľké utrpenie. Keby si mohla vybrať náboženstvo, chcela by byť budhistkou, a ak by mala byť ovocím, tak jedine banánom, bezpohlavnou bylinou s plodmi bez semien. Prirovnaním samej seba k zakrivenému banánu reflektuje svoju nenaplnenú rolu matky. Keby mala dcéru, tak by jej odkázala svoje životné motto: „Keď ťa dcérka niekedy budú fotografovať, vždy trocha vyfúkni, zväčší ti to pery“. Takto to podľa Mathei chce príroda. Ide jej iba o zachovanie druhov, na jednotlivcov kašle. Matke prírode ide len o to, aby jednotlivci žili rýchlo, a aby sa generácie striedali a evolúcia napredovala čo najrýchlejšie.

Aj takéto filozofické myšlienky skrýva rozsahom útla knižka. Príbeh Mathei však napriek jej komplikovanému životu nie je tragédiou, je to skôr tragikomické rozprávanie a zmes vnútorných monológov ženy, ktorá napriek pokročilému veku (alebo vďaka nemu) rozmýšľa hlavne o medziľudských vzťahoch, živote a človeku ako takom, a to s nadhľadom a miestami humorným až kurióznym spôsobom. Jej postoje a úvahy sú však blízke aj mladému čitateľovi, za čo však s najväčšou pravdepodobnosťou môže aj vek autorky (ročník 1979), skrytej v koži zhrbenej ženy, ktorá čím rýchlejšie kráča, tým je menšia.

Vlhké miesta - Charlotte Rocheová

Vlhké miesta sa stali svetovým bestsellerom. Kniha bola preložená do 25 jazykov a predalo sa jej viac ako 2 milióny výtlačkov. Pre literárne dielo s takýmito referenciami je preto asi dosť tragické, ak si ju čitateľ kúpi vo výpredaji v supermarkete. Svojim spôsobom si však za to vraj môže sama, pretože je skutočne kontroverzná, a to okrem predajnosti často prináša aj pád a odmietanie. Mám rád výzvy, nie také, v ktorých sa rozhoduje medzi životom a smrťou, ale ak sa veľká časť čitateľskej obce postaví knihe chrbtom, tak presne to je ten typ výzvy, ktorú mám rád.

Už po úvodných stránkach som tušil, čo robí Vlhké miesta pre väčšinu nečitateľnou. Áno je to množstvo viet a celých kapitol točiacich sa okolo ritného otvoru, hemoroidov, vagíny a všetkých možných telesných tekutín. No ak sa čitateľovi pri takýchto témach zdvíha žalúdok, je nutné dávivý reflex potlačiť, presne tak, ako keď človek sleduje strašidelný horor alebo verne spracovaný krvák. Napriek tomu, že ho scény desia, aj tak sa snaží vydržať až do samého konca. Veď aj psychicky zdraví jedinci majú z času na čas potrebu zhliadnuť takýto typ filmu, hoci ho celý sledujú skrz prsty.

Apropo, keď už sme pri filme. Netradičné scény Vlhkých miest až tak veľmi nevybočujú ani od mnohých, ktoré sú súčasťou kinematografie určenej pre náročnejších divákov. Nech si každý milovník tzv. klubového filmu na tomto mieste spomenie na Hanekeho Pianistku, Ošimovu Koridu lásky alebo Kim Ki-dukov Ostrov a mnoho ďalších filmových kúskov, v ktorých sú sexuálne scény spojené s fyzickým násilím a sebapoškodzovaním. Práve bez týchto obrazov by tieto filmy nikdy neboli tým, čo ich robí viacrozmerným kinematografickým dielom.

Citlivejší čitateľ by mal aj k Vlhkým miestam jednoducho pristupovať s nadhľadom a tabuizované slová a neprijateľné témy vnútorne potláčať, presne tak, ako sa v Rokforte (Rokfortská stredná škola čarodejnícka) nevyslovuje meno Lorda Voldemorta. Jedine tak objaví celkom prozaický, no zároveň silný príbeh o mladej osemnásťročnej Helen, dievčati, ktoré túži po obyčajnej rodičovskej láske.

Po nevydarenom holení intímnych miest sa Helen ocitne na proktologickom oddelení. Pred týmto incidentom má jeden domov u matky, kam by otec neprišiel ani za svet, druhý má u otca, kam by zase matku nedotiahol nikto ani párom volov. Práve na pooperačnom lôžku v nej skrsne myšlienka, že jej tretím domovom by sa mohla stať nemocničná izba, kde by sa rodičia mohli konečne spojiť. Čoskoro však pochopí, že ani chirurgická operácia nebude tým tmeliacim elementom, a preto sa uchyľuje k nepochopiteľnej automutilácii (samoubližovanie), čím chce predĺžiť svoj pobyt v nemocnici a získať tak čas na obnovu polámaných rodinných vzťahov.

Fyzickú bolesť sa okrem analgetík snaží potláčať autoerotikou, alebo spomienkami na svoj mladý ale zároveň bohatý a bizarný sexuálny život. Kniha tak nadobúda už vyššie spomenutý viacrozmerný charakter. Stáva sa nielen výpoveďou o tienistých stránkach ľudskej a ženskej sexuality, ale je aj provokatívnym manifestom proti hysterickej hygiene a sterilnej estetike lifestylových médií.

PS: Kto neprečíta nepochopí, kto prečíta nezabudne, a preto raz stačilo!  :-)

Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti

Je dokázané, že starí rodičia môžu mať na výchovu svojich vnúčat veľmi blahodárny vplyv. Často aj reálny život prináša príbehy, keď si starý otec rozumie lepšie so svojím vnukom, ako s vlastným synom. Takýto vzťah a podobne silné puto vznikne aj medzi literárnym starým otcom Abrahamom Portmanom a jeho vnukom Jacobom.

Jacob dychtivo počúva rozprávania svojho staršieho príbuzného, ktorý počas druhej svetovej vojny stratil všetkých svojich príbuzných. Jeho život bol zachránený tak, že v rámci humanitárnej akcie, bol spolu s inými deťmi z východnej Európy, odsunutý na územie Veľkej Británie. Namiesto nacistami okupovaného Poľska sa tak jeho novým domovom stane sirotinec na území Walesu. Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti, je vlastne nielen pomenovanie tohto azylového miesta, ale aj názov debutového románu amerického autora Ransoma Riggsa.

Toto miesto je skutočne bizarné a ešte podivnejší sú jeho obyvatelia. Starý otec Abrahám prináša vnukovi každý večer nejaký príbeh viažuci sa k tomuto miestu, a aby mu vnuk uveril, ponúka mu aj pár dôkazov v podobe zažltnutých a trocha aj strašidelných fotografií. Vnúčik vyrastajúci v 21. storočí, teda vo veku internetu a digitálnych hračiek, nad príbehmi a fotografiami pochybuje, no napriek tomu sa necháva viesť rozprávaním, a príbehy o deťoch s výnimočnými schopnosťami a o netvoroch, ktoré sa ich snažia zneškodniť, prijíma ako fantastické spríjemnenie večera pred spaním.

Keď však jeho starý otec zomiera násilnou smrťou na okraji temného lesa, ocitá sa vôbec ako prvý na mieste činu a z úst umierajúceho prijíma zašifrované posolstvo. Blízkosť k smrti, temné vidiny a tajomstvo, ktoré úmrtie starého otca sprevádza sa podpíše aj na psychickom zdraví tínedžera. S odchodom starého rodiča sa Jacob nedokáže vyrovnať a po jeho smrti trpí akútnou stresovou reakciou, ktorá si dokonca vyžiada pomoc psychoterapeuta. Rozháranosť duše ešte viac vybičuje nájdenie ďalších dôkazov a fotografií v pozostalosti starého otca, ktoré len potvrdia existenciu ostrova so sirotincom pre zvláštne deti. Jacob hľadá osobnú záchranu, pričom sa chce zbaviť temných myšlienok a ťažkých vnútorných otázok, ktoré vyvolali ostatné rodinné udalosti.

Aj na odporúčanie psychiatra sa preto rozhodne navštíviť miesta, ktoré sú s tajomnou minulosťou rodinného príslušníka spojené a v tejto časti príbehu má aj čitateľ skutočne pocit, že sa vydáva riešiť temný príbeh z histórie, ktorá bola poznačená neľudskosťou a xenofóbiou. Na predmetnom mieste, na kopci nad mestečkom Cairnholm, hlavný hrdina skutočne nachádza ruiny sirotinca, o ktorom miestni obyvatelia veľa nevedia, snáď len to, že bol počas vojny zbombardovaný nacistami a jediným preživším bol mladý muž, ktorý bol rozhodnutý pomstiť nielen svoju pôvodnú židovskú rodinu v Poľsku, ale aj tú druhú novú, ktorú pochovali trosky azylového domova.

Práve na tomto mieste sa otvára druhá rovina príbehu, ktorá hovorí o deťoch s výnimočnými schopnosťami, od levitovania, cez neskutočnú fyzickú silu až po neviditeľnosť. Sú vraj skrytou vetvou ľudstva, tzv. krypto sapiens. Celé tisícročia sa skrývajúci pred svetom ľudí, pretože tí ich inakosť nazývajú dielom diabla. Maskovacím manévrom sú im potulné cirkusy, alebo život v akýchsi časových slučkách, v ktorých sa konkrétny dátum môže opakovať až do nekonečna. Čudné osadenstvo sirotinca slečny Peregrinovej žije v časovej slučke s dátumom 3. september 1940.

Priznám sa, že na tomto mieste ma záujem o príbeh trocha opúšťal, pretože od tohto momentu sa z rozprávania stáva skôr príbeh zo žánru fantasy, a tomuto druhu literatúry až tak veľmi neholdujem. Začína sa klasický zápas dobra so zlom, boj medzi svetom svetla a temna. Napriek tomu som presvedčený, že knižná predloha by sa mohla veľmi dobre pretransformovať na príťažlivú filmovú verziu, určenú nie len pre mládež a fanúšikov fantasy a sci-fi.  Na stránkach vydavateľstva Jota sa dokonca uvádza, že v USA okamžite po vydaní knihy v búrlivej aukcii na filmové práva zvíťazila spoločnosť 20th Century Fox, ktorej vedenie uvažuje, že réžiu filmu by filmová spoločnosť zverila do rúk tiež podivného Tima Burtona.

Národný satanista - hrdosť, násilie, temnota

Rôzne subkultúry vždy sledujem s veľkým záujmom. Síce v samotnej etymológií slova subkultúra predpona „sub“ vyjadruje niečo nižšie, v skutočnosti je pre subkultúry typickejšia skôr inakosť a snaha vymedziť sa voči majoritným kultúrnym vzorcom. Snažím sa vždy pochopiť tento ich charakter, je mi sympatická ich snaha byť opozíciou a alternatívou voči dominantnej kultúre, no ich kontrakultúrne snahy vnútorne odsudzujem.

O niektorých subkultúrach viem viac, o niektorých netuším ani mäkké f. Medzi také, ktoré sú pre mňa úplnou španielskou dedinou, patrí aj blackmetalová scéna. Asi aj preto som práve počas halloweenského dňa siahol po knižke Národní satanista od nórskeho autora Erlenda Erichsena. Je to jeho debutový román, v ktorom zúročil aj vlastné skúsenosti z blackmetalového prostredia, pričom nebol len radovým fanúšikom tejto hudby a štýlu, ale pôsobil aj ako bubeník v nórskych blackmetalových skupinách Molested a Gorgoroth.

Práve nórska blackmetalová hudba bola vraj v 90. rokoch 20. storočia najlepším vývozným artiklom Nórska v oblasti hudby, a fanúšikovia tohto štýlu po celom svete hľadeli na nórskych interpretov a kapely s patričným rešpektom. Ten kto sa v tomto žánri skutočne orientuje určite pozná udalosti, ktoré súviseli so vzostupom nórskej blackmetalovej scény a aj osobný príbeh Varga Vikernesa (vlastným menom Kristian Vikernes), ktorý stál pri zrode nórskeho blackmetalu a svoj temný životný štýl zobral skutočne veľmi vážne. Bol totižto obvinený z niekoľkých prípadov podpaľačstva a vypaľovanie kresťanských kostolov a v roku 1994 bol usvedčený aj z vraždy svojho kolegu Øysteina Aarsetha, gitaristu kapely Mayhem známého ako Euronymous.

„Inspirujeme se naší nenávistí vůči lidstvu, životu, dobru a radosti.“ 

Práve citátom zavraždeného hudobníka Euronymousa sa začína aj kniha Národní satanista a samotný dej je zasadený práve do tohto prevratného obdobia, keď stúpenci blackmetalu zapaľovali kostoly a vyhlasovali otvorenú vojnu spoločnosti. Hlavnými hrdinami sú dospievajúci mladí muži, ktorí sa po koncerte kapely Gorgoroth rozhodnú založiť si ešte lepšiu a hlavne vlastnú skupinu.

Ich nový sen sa stal skutočnou posadnutosťou a kniha, ktorá ich príbeh popisuje, je knihou o posadnutosti, s hlavným mottom: „Raz posedlý, navždy posedlý!“ Je to rozprávanie o posadnutosti hudbou, o snoch, o temnej nórskej prírode, ktorá je vraj hlavnou esenciou pre vznik temnej muziky. Autorovi sa podarilo verne opísať prerod osobností hlavných hrdinov, ktorí inšpirovaní aj inými hudobnými vzormi, nórskou prírodou a mytológiou skutočne založia úspešnú skupinu Stormvold. Pohltenie snom je však natoľko silné, že okrem fyzickej premeny a špecifickej móde, ktorá k tejto subkultúre patrí, prestanú používať aj svoje občianske mená a nechávajú sa oslovovať ako Vinterblod, Ljåvold, Demonu a Orcust.

Autorove rozprávanie sa týka hlavne dvoch hlavných postáv, zakladajúcich členov, ktorí k blackmetalu pristupujú s úplne rozdielnou motiváciou. Kým vyrovnanejšieho a citlivého Ljåvolda pôvodne zaujímala len hudba, vždy problémový Vinterblod je presvedčený satanista, raziaci protispoločenské a antikresťanské názory. Práve jeho prerod na patologickú osobnosť je ústrednou myšlienkou celého literárneho príbehu. Vinterblod sa riadi svojou ideológiou, zámerne opúšťa obyčajný svet a nazýva sa národným satanistom. Hlása odstup od ľudí, etiku považuje za utópiu, sociálne spolužitie za hlúposť a strach vsadený do systému. Volá po umení, ktorého vyjadrujúcim prostriedkom má byť aj agresia, oheň a násilie.

„Budeme co možná největším protikladem obecných hodnot naší doby, tedy nebezpečím pro lidi všech kultur a ras! Slovo satan znamená jak svobodu, tak i odpor, a pro nás jedinečnou norskou volnost. Přestože národní satanismus je jen můj pojem, všichni čtyři jsme vlastně synové zapomenuté mentality a autority, která kdysi vládla v naší zemi. A já chci, aby se něco z toho vrátilo, chci se setkat s nádhernými a zhrzenými dušemi minulosti a pak je přetvořit podle svého!“

Je tak tvorcom akejsi blackmetalovej filozofie, ktorá je však plná patetizmu a klišé, ako vždy, keď sa niečo berie príliš vážne.

Gotlandské tiché noci

Kto len trocha s väčším záujmom sleduje knižný svet, musel si určite všimnúť, že v posledných rokoch v detektívnom žánri kraľujú škandinávski autori. Slovenskému a českému čitateľovi možno nie sú všetci známi ako napr. Jo Nesbø, ale vďaka niektorým knižným vydavateľstvám sa zoznamovací proces zlepšuje, a tak si mnohí autori severských kriminálok nachádzajú cestu do knižných políc a elektronických čítačiek aj slovenských a českých milovníkov tohto žánru.

Vďaka vydavateľstvu Kniha Zlín medzi takéto autorky patrí aj švédska spisovateľka Mari Jungstedtová. Pôvodne sa síce živila žurnalistikou, pričom má za sebou aj prácu moderátorky televíznych správ, ale v súčasnosti sa naplno venuje iba literárnej detektívke, ktorá jej doma priniesla úspech. Žije neďaleko Stockholmu, ale leto trávi každoročne s celou rodinou na ostrove Gotland, ktorý sa stal hlavnou inšpiráciou jej detektívnych románov. Vo svojej tvorbe však využíva aj skúsenosti nadobudnuté počas jej žurnalistickej a mediálnej kariéry. Zo série o kriminálnych prípadoch z ostrova Gotland je aj román Této tiché noci, ktorý vychádza 30. októbra.

Jungstedtovej hlavný hrdina komisár Anders Knutas musí tentoraz vyriešiť dve celkom odlišné vraždy, ktoré narušia atmosféru predvianočného obdobia, na inak pokojnom ostrove Gotland. Prvou obeťou je starší muž, skrachovaný fotograf a alkoholik Henry Dahlström, ktorý len pár dní pred smrťou vyhral na konských dostihoch veľkú sumu peňazí. Druhou zavraždenou je iba 14-ročná Fanny, školáčka žijúca iba s matkou alkoholičkou, trpiaca nedostatkom lásky a pozornosti. Zdá sa, že obete vrážd teda nespája vôbec nič, no nebola by to dobrá severská detektívka, keby sa spojitosť nakoniec nenašla.

Možno pointa a zápletka nie je až taká nepredvídateľná ako u Jo Nesba, Stiega Larssona alebo Larsa Keplera, no napriek tomu je román Této tiché noci dobré oddychové čítanie, miestami pripomínajúce klasickú britskú detektívku, čo je každopádne vždy vhodná knižná voľba na sychravé jesenné a tiché noci.

Samovražda Západu - hľadanie strateného sebavedomia

„My sme vám to hovorili!", mohli by prehlásiť Chris Smith a Richard Koch, autori knihy Samovražda Západu, ktorá síce vyšla ešte v roku 2006, no v slovenskom preklade až v roku 2011. Slovenské vydanie tak uzrelo svetlo knižného sveta v čase najhlbšej ekonomickej krízy a možno aj vrcholiacej depresie Západu, čo si vyžiadalo aj krátky predslov jedného z autorov, v ktorom priznal, že hoci sa vo svojej knihe obaja autori zaoberali trendmi, ktoré ohrozujú západnú civilizáciu, akútnosť tohto problému ich samých dosť prekvapila. Na druhej strane Chris Smith deklaruje, že súčasný vývoj dokazuje, že hodnoty, ktoré určili vo svojej knihe ako kľúčové pre zachovanie toho, čo nazývame západná civilizácia, sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Podľa autorov za úspechom Západu stáli: kresťanstvo, optimizmus, veda, ekonomický rast, individualizmus a liberalizmus.
Tento môj text nechce byť hodnotiacou recenziou ani kritickou polemikou, skôr sa jedná len o akési poznámky v osobnom čitateľskom denníku, ktoré samozrejme vyjadrujú aj určitú mieru stotožnenia sa s podnetnými názormi autorov.

Na úvod je nutné poznamenať, ako je v ich názoroch definovaná západná civilizácia. Západom označujú kultúrnu, ekonomickú a politickú realitu USA a Európy, nevynímajúc ani východnú Európu, Írsko, Španielsko, Portugalsko, Kanadu, Austráliu a Nový Zéland. Teda rozhodujúci v definovaní Západu nie je podľa nich geografický rozmer, ale kultúrny odkaz európskeho dedičstva. Takto chápanej západnej civilizácii pripisujú mnoho pozitívnych vlastností, pričom ju považujú za najúspešnejšiu zo všetkých minulých a súčasných civilizácii. Zdrojom inakosti a aj úspešnosti sú hlboko zakorenené ideály a kľúčové faktory, ktoré ju priviedli k úspechu a spomínam ich už vyššie.


Kresťanstvo

Podľa autorov bolo práve toto náboženstvo prvým individualizovaným, aktivistickým a sebazdokonaľujúcim hnutím na svete. Z individuálnej spásy a transformácie osobného správania urobilo svoje ústredné princípy a ako prvé na svete hlásalo, že je prístupné každému bez rozdielu na etnicitu, rasu, pohlavie a sociálny status.

Hodnotenie kresťanstva však naozaj nie je nejakým bigotným chválospevom, naopak na viacerých miestach autori nepopierajú tienisté stránky tohto hnutia, ktoré sú spojené hlavne s inštitucionalizovaním sa v cirkevné spoločenstvá, keď sa postupne z prenasledovaných stávali prenasledovatelia, keď jednoduchú prvotnú podstatu kresťanstva prekryli prísne teologické pravidlá, keď sa cirkev stávala dôležitejšia ako jej členovia. To však podľa autorov našťastie nezničilo ideály, ktoré sa v kresťanstve zachovali a pretransformovali sa aj do iných oblastí západnej civilizácie. Prežili aj ideály hľadania osobnej slobody a význam vnútorného života, znásobené v protestantskom hnutí, ktoré kresťanský individualizmus a osobnú slobodu jednotlivcov ešte posilnilo.

Od konca 19. storočia je však podľa autorov pozitívne dedičstvo kresťanstva devalvované nielen vzostupom cynizmu, nihilizmu, depresií, ale aj názorovou nejednotnosťou kresťanských spoločenstiev, pričom aj v tomto argumentačnom dialógu ťahajú za kratší koniec tolerantné protestantské denominácie a liberálne krídlo katolicizmu. Liberálneho ducha kresťanskej rovnosti tak ohrozujú fundamentalisti, a tak sa zosúladenie moderného sveta s opätovným výkladom tradičných hodnôt neuskutočňuje v potrebnej miere.

Optimizmus

Optimizmus podľa autorov dominuje v západnej civilizácii od jej počiatkov až po začiatok 20. storočia. Západ sa dynamicky rozvíjal, západné myslenie a veda vďaka optimizmu nepoznali hranice a to aj vďaka tomu, že sa zameriavali na praktické ciele a vylepšenie sveta. Optimizmus je tak integrálnou súčasťou Západu, no napriek tomu ho v 20. storočí, hlavne po dvoch svetových vojnách a globálnych problémoch a krízach, ohrozuje aj neustále vzrastajúci pesimizmus. Podľa autorov musíme obnoviť vieru v človeka schopného zdokonaľovať sa, vieru vo veľkoleposť ľudskej mysle a nezabúdať pri tom ani na slobodnú vôľu, aj keď zároveň priznávajú, že pri úvahách o budúcnosti optimizmu je náročné byť optimistom.

Veda

Podľa autorov aj pri vzniku západnej vedy stálo nepriamo kresťanstvo. V kresťanskom kultúrnom okruhu je tento argument asi legitímny a pre jeho podoprenie majú autori nasledovné vysvetlenie. Západná veda sa rozvinula v 13. až 17. storočí a nevyhnutnou podmienkou jej vzniku bola viera v jediného všemocného Boha, ktorého dokonalý výtvor predkladaný Bibliou, čakal na racionálne a vedecké vysvetlenie. Od renesancie do tohto procesu mal vstúpiť aj humanistický optimizmus a jeho úctivý pohľad na človeka ako na najvyšší boží výtvor, ktorý sa zároveň podieľa na procese stvorenia prostredníctvom nových objavov, umenia a vedy.

Veda od renesancie neustále posilňovala a v období industrializácie sa stala skoro novým náboženstvom. Vstupom do atómového veku však začala získavať stále viac nepriateľov. Napriek tomu, že aj v súčasnosti formuje svet viac ako kedykoľvek predtým, mnoho ľudí jej prestáva dôverovať, obracia sa k náboženskému a predvedeckému svetonázoru a tieto myšlienky majú žiaľ aj svojich intelektuálnych hlásateľov. Autori sa na tomto mieste priznávajú dokonca k názorovému preháňaniu, s ktorým sa však nedá nesúhlasiť. „Samotnému poznaniu, ktoré by malo vzbudzovať u ľudí na Západe záujem a zjednocovať ich, hrozí, že sa stane záľubou menšiny zavretej medzi múrmi univerzít, výskumných inštitúcii a korporácií, zabarikádovanej pred novým druhom barbarov, ktorí sú už za mestskými bránami, a ktorí na obdiv vystavujú svoju nevedomosť a prevaľujú sa v bahne emocionálnej imbecility. Niektorým z týchto nových barbarov sa dostalo „vzdelania" na našich univerzitách, sú výreční, inteligentní, cynickí pri presadzovaní antiintelektuálnych hodnôt. Menej talentovaných nevedú k poznaniu a civilizácii, ale k ich popieraniu".

Rast

Faktorom úspechu Západu je aj rast spojený s priemyselnou revolúciou, industrializáciou, vedecko-technickým pokrokom a kapitalizmom. Autori samozrejme vyzdvihujú silu kapitalizmu, podčiarkujú jeho víťazstvo nad inými ekonomickými systémami a pripisujú mu ekonomický rast, ktorý viedol k nebývalému populačnému rastu, dlhovekosti a blahobytu. Na druhej strane klasickému kapitalizmu pripisujú aj negatívne dôsledky ako sú výrazná stratifikácia spoločenských vrstiev, centralizácia moci, vysávanie humanistického ducha a ekologické problémy.

Napriek tomu vyzdvihujú jeho transformáciu na kapitalizmus nového typu, ktorého silou nie je kapitál, pracovná sila, ale inovácie, tvorivosť, rozum, individuálna sloboda a autonómna osoba. Tento typ kapitalizmu nazývajú personalizovanou ekonomikou, pričom "kapitalizmus akoby odstraňoval sám seba".

Individualizmus

Autori nepoukazujú na individualizmus, ktorý komunistické diktatúry nazývali sebeckým a pokúšali sa ho nahradiť kolektivizmom. Chápu ho ako prejav autonómnej slobody, ktorý sa vinie dejinami Západu od kresťanstva až po liberalizmus a modernú postindustriálnu spoločnosť. Tento typ individualizmu viedol vždy k vyšším nárokom na osobnosť a jeho vyvrcholením je presvedčenie, že každý jednotlivec napĺňa svoj jedinečný osud.

Individualizmus ide v občianskych otvorených spoločnostiach ruka v ruke s liberalizmom a s ekonomickými a prosociálnymi aktivitami, ktoré mali v konečnom dôsledku výrazný dopad na celé spoločenstvá a komunity. „Individualizmus je, a vždy bol, eticky náročný. Je tiež značne skupinový - najväčší individualisti, od Ježiša cez Johanku z Arku až po dnešných umelcov a finančných magnátov, boli skvelí komunikátori a budovatelia komunít".

Liberalizmus

Podľa autorov sú všetky západné spoločnosti organizované podľa liberálnych princípov, a to takým spôsobom, ktorý vidno v nezápadných spoločnostiach len zriedkavo. Napriek tomu však jasne definujú aj ohrozenia liberalizmu, ktoré súvisia s odklonom od morálnych hodnôt, nedostatkom vyšších ideálov, relativizovaním pravdy a s oslabením záväzku voči spoločenstvu. Ohrozením je aj zamieňanie si liberalizmu s prázdnym konzumom a presun vážnych politických otázok a vládnutia k banalitám a politickým škandálom.

V kapitole o liberalizme sa potom nachádza aj odsek, ktorý ako by bol napísaný po dôkladnom sledovaní slovenskej politickej reality: „Čím je spoločnosť pluralistickejšia a čím sa viac globálne otázky navzájom posilňujú s lokálnou identitou, tým viac sa moc nachádza všade a nikde. Sila národného štátu a národnej byrokracie sa rozdrobila. Politické vzrušenie patrí čudákom a „osobnostiam", novým hviezdam, ktorým média s potešením zabezpečia krátku slávu, o ktorú ich s rovnakým potešením aj pripravia".
No a podobnosť so Slovenskom v definovaní „liberálnych štátov" Latinskej Ameriky, by som radšej ani nechcel vidieť, „V kvázi liberálnom štáte funguje demokracia, trhová ekonomika a dodržiavajú sa zásady právneho štátu, ale zvyky a ideály liberalizmu nie sú v tamojšej spoločnosti plne zakorenené. Kvázi liberálny štát má mnohé výhody liberálnej civilizácie, chýba mu však prinajmenšom jeden z jej základných aspektov - úplná sloboda jednotlivca, rovné postavenie všetkých občanov, zmysel pre spoločnú identitu a spolunáležitosť, náboženská sloboda, mierumilovná tolerancia k menšinám, súcit so slabšími a praktická pomoc týmto členom spoločnosti, schopnosť rôznorodých prvkov účinne spolupracovať a schopnosť prečkať a nahradiť zlú vládu".

Na záver musím napriek mnohým prezentovaným kritickým myšlienkam podotknúť, že Samovražda Západu vôbec nie je pesimistickým traktátom. Autori netvrdia, že dnešní ľudia na Západe sú horší než predchádzajúce generácie, a že západná etika sa nerozvinula, a že Západ upadol. Prečo teda mali potrebu takúto knihu vôbec napísať a zamýšľať sa nad budúcim smerovaním Západu?

Jednoducho asi mali iba potrebu zdvihnúť varovný prst, pretože podľa ich úvodných slov si všimli, že „sebazdokonaľujúci, presvedčený a zodpovedný jedinec, plne zakorenený v liberálnej komunite a so zmyslom pre povinnosť voči nej, vymiera. Vieru nahradil agnosticizmus či relativizmus. Optimizmus nahradil fatalizmus. Zmysel pre pokrok nahradili zlé predtuchy. Sny vystriedali nočné mory. Namiesto úspor a odkladania uspokojenia máme okamžitú spotrebu. Namiesto usilovnosti máme rozcitlivenosť...namiesto idealizmu máme cynizmus, namiesto zmyslu a účelu máme peniaze. Namiesto rozumu máme emócie. Namiesto múdrosti máme odborníkov. Namiesto kultúry máme subkultúry. Namiesto vážnosti máme triviálnosť a pôžitkárstvo. Namiesto tvrdej skúsenosti máme povrchnosť. Miesto zúfalstva zaujala depresia. Namiesto skutočných vzorov máme nudné celebrity. Namiesto autority alebo súhlasu máme nezhody. Združovanie nahradilo delenie sa".

Samovražda Západu - Richard Koch, Chris Smith, Vydavateľstvo: Premedia, 2011


O AUTOROCH:


Richard Koch (1950) je konzultant, podnikateľ a autor viacerých kníh. Väčšina z nich rozvíja Paretovo pravidlo, podľa ktorého 80 percent všetkých výsledkov vzniká z 20 percent príčin. Svoj koncept používal aj pri investovaní, čo mu prinieslo veľký úspech. V knihách ho aplikoval nielen na podnikanie a osobný život, ale súvislosti našiel aj s Darwinovou evolučnou teóriou. Podľa Kocha dosiahneme viac, ak sa uvoľníme, viac si užívame život a zameriame sa na veci, ktoré sú pre našu osobnosť najdôležitejšie.


Chris Smith (1951) je britský politik, minister kultúry, médií a športu v prvej vláde Tonyho Blaira. Do praxe uviedol pojem kreatívna ekonomika, podarilo sa mu presadiť myšlienku o návratnosti investícií vkladaných do kultúry a tvorivých profesií. Medzi jeho úspechy patrí napríklad zavedenie voľného vstupu do väčšiny britských galérií. V roku 2005 mu bol udelený titul lord Smith z Finsbury a natrvalo bol vymenovaný do Snemovne lordov. Dodnes je angažovaný vo viacerých kultúrnych iniciatívach.

Vanda Rozenbergová: Moje more

Mená vo svojej prapôvodnej podobe vyjadrovali vlastnosti nositeľa. Často boli večnou pripomienkou jeho činov, konania a charakterových vlastností. Neskôr sa však ustálil určitý súbor používaných mien, ktorých funkcia je hlavne rozlišovacia a v moderných spoločnostiach sa ich významovosť stala okrajovou. O výbere mena rozhodujú rodičia a potom ešte autori literárnych útvarov. Vanda Rozenbergová si vo svojom prvom románe Moje more dala pri výbere mien skutočne záležať a akoby im pritom vrátila ich pôvodnú podstatu.

Románu dominujú štyri hlavné postavy, ktorých osudy sú premostené nielen fenoménom náhody, ale možno aj predurčenosťou, aj keď vzájomné dosahy sú skôr minimálne ako fatálne.

Kalista

Kalista  - ženské meno latinského a gréckeho pôvodu,  Calista (tá, ktorá je najkrajšia), ale v latinčine sa používa aj v prenesenom význame CALIXTA, čo v dobách raných kresťanov predstavovalo pohár - kalich používaný pri náboženských obradoch. Kalich môže symbolizovať spasenie ako aj život a pravdu. Kalista stratila v živote toho veľa, ale vždy sa dokázala so stratami vyrovnať, aby sa nakoniec našla v predpovedaní budúcnosti, v chlácholení stratených. Dokáže im hovoriť iba dobré veci, čo vlastne chcela počuť vždy aj ona sama, a tak prežíva svoju vlastnú predpoveď. Verí v dobro aj v prípadoch, kde iní vidia vinu.

Niki

Niki, Nikolaj – meno francúzskeho pôvodu v preklade znamená "víťazstvo". Ľudia s uvedenými menami pôsobia na prvý pohľad ako flegmatici. Nevedeli by však žiť bez pevného cieľa. Sú stále bojovne naladení, no bojujú najmä sami so sebou. Ide o veľmi inteligentné bytosti, na ktoré ale už od raného detstva treba pôsobiť, aby sa neuzatvárali do seba a brali do úvahy aj svoje okolie. Nedávajú veľmi najavo svoje city a priateliť sa s nimi je dosť ťažké. Niki je mladý muž s fóbiami a celoživotnou kinetózou, ktorou netrpí len vtedy, keď sám šoféruje, čo však tiež nerobí rád. Miluje krásu, obklopuje sa estetickými vecami a nábytkom, ktorý by chcel raz predávať. Je inteligentný, ale povrchný a nedôsledný. Nečíta knihy a pohoršuje sa nad mnohými vecami. Bočí od ľudí, prekážajú mu ľudské pachy, nedotýka sa vecí, ktorých sa predtým dotkol niekto iný, no napriek tomu si nájde svoju spriaznenú dušu.

Ester

Ženské meno Estera, Ester má hebrejský pôvod a význam tohto mena je "hviezda". Samotné meno vyžaruje zraniteľnosť a zároveň aj silu. Estera je dosť aktívna, jej slabosťou je však introvertnosť a hanblivosť. Potrebuje, aby jej ľudia rozumeli a nezradili ju. Nositeľka mena Ester je osobou intuitívnou, jasnozrivou a dokáže nezištne pomáhať. Neobklopuje sa vecami, zavadzajú jej. Je krásna, praktická a sčítaná, no napriek tomu neschopná nájsť si partnera, s ktorým by tvorila pár. Napriek tomu si v dospelosti nájde cestu k matke, ktorá bola príčinou jej postmoderného pustovníctva.

Karol

Karol je mužské meno germánskeho pôvodu.  V preklade znamená "muž, manžel" a vzniklo z neho aj slovo kráľ. Je rodeným mužom činu. Pracuje na tom, aby bol úspešný a aj keď sa mu to niekedy nedarí, nikdy sa nevzdáva. Má jednu slabosť,  priveľa mudruje, kombinuje a plánuje, a preto sa mu občas stáva, že nevyužije možnosti, ktoré mu osud prináša. Často počúva iba sám seba, je ľahostajný a dokonca ignoruje aj svoj vnútorný monológ. Vždy dosiahne po čom túži, živí sa tvorivou prácou, s cieľom zanechať po sebe hmatateľnú stopu. Keď sa však stane svedkom tragédie, zožiera ho pocit viny, podlieha depresiám, cíti sa unavený a hrozí mu, že ho zožerie vlastná posteľ. Rúti sa do krízy, ničí si manželstvo a to len preto, že už dávno zabudol vnímať vnútorný svet svojej polovičky a ignoroval lásku k moru, ktorá ich kedysi zblížila.

Neviem, či je ťažšie napísať zbierku poviedok alebo román. Prosto nemám tú skúsenosť, čo však nie je prípad Vandy Rozenbergovej. Tak ako stvorila skvostnú a inšpiratívnu knihu poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, podarilo sa jej napísať aj netuctový slovenský román. Príčinou jej literárneho úspechu je určite jej talent a cit pre autentické písanie, no možno by sme nemali podceňovať ani jej meno.

Ženské meno Vanda má poľský pôvod, ale jeho význam je nejasný. Pravdepodobne vzniklo z domácej podoby slovanského mena Václav, ktoré znamená "viac slávny". S nositeľkami tohto mena sa na Slovensku stretávame len výnimočne. Vandy sú vraj veľmi inteligentné a ich pamäti analytického typu nič neujde. Žijú veľmi impulzívnym a egoistickým životom. Ich totemovým zvieraťom je labuť, preto sa môžu zdať namyslené, kým v skutočnosti sú úzkostlivé. Pôsobia nežne a prahnú po láske a dôvere.

Alica v krajine prízrakov

Simon Mawer - Dívka, která spadla z nebe 

„Ten sen. Padací sen, létací sen, černá díra, do níž chvíli střemhlav padá a chvíli se v ní vznáší, a svět kolem ní ubíha hned pomaleji, hned zas tak rychle, že vidí jen šmouhy“. 

Hoci tento úryvok pripomína pád rozprávkovej Alice do Krajiny zázrakov, v skutočnosti citujem pocity inej literárnej Alici, ktorá je nasadená v treťom roku druhej svetovej vojny na špeciálnu akciu britských špeciálnych síl.

Samotnému nočnému výsadku na nacistami okupované francúzske územie predchádzal jej špeciálny výcvik, ktorý zabezpečuje tajná organizácia, vidiaca v mladej britskej dievčine, s výbornou znalosťou francúzštiny, vhodný typ na splnenie tajného plánu s vyšším poslaním. Okrem všetkých tých zručností, ktoré si podobná akcia vyžaduje, sa však budúca agentka musí naučiť veľa sa nepýtať, mnohé tajiť, pôsobiť fádne a hovoriť presne toľko, aby každá ľudská zvedavosť bola uspokojená a nie prebudená. V prípade mladej atraktívnej ženy by práve nútené ovládnutie zvedavosti, citov a temperamentu mohlo byť prekážkou k úspechu, no Anne-Marian Sutro sa osvedčí.

Na samom počiatku atómového veku sa tak mladá Britka s francúzskymi koreňmi ocitá v akoby v krajine za zrkadlom, kde aj objednanie čiernej kávy s cukrom a mliekom v obyčajnej parížskej kaviarni, môže vzbudiť podozrenie a zmarenie celej tajnej akcie, pretože by bolo každému jasné, že infiltrovaná osoba pochádza zo sveta, kde aj napriek všade zúriacej svetovej vojne, mnohé veci fungujú stále v normálnych a zabehnutých koľajách.

Anne-Marian Sutro alias Alica je tak v záujme vyššieho cieľa nútená prijať úlohu osoby s dvoma identitami, s dvoma menami, netušiac, že jej vojensko-špionážna akcia jej prinesie aj rozdvojenosť citov, pociťujúc lásku k dvom mužom súčasne, čo však len dokazuje, že vojna skutočne láske nepraje.

Kniha Dívka, která spadla z nebe  vychádza 11. októbra 2012 vo vydavateľstve Kniha Zlín.

Anotácia:

Marian Sutro je napůl Angličanka, napůl Francouzka. Ve třetím roce druhé světové války ji mimo jiné právě pro její perfektní znalost francouzštiny naverbuje francouzská sekce britských zvláštních jednotek a Marian se začne připravovat na výsadek v okupované Francii. Během náročného výcviku se naučí zacházet se zbraněmi, výbušninami a vysílačkami, snášet fyzickou zátěž i drsné metody výslechu, skákat padákem a pohybovat se v utajení v zemi, kde stejně nebezpeční jako okupanti mohou být kolaboranti nebo zdánliví spojenci. Její mise ve Francii má ale kromě podpory domácího odporu ještě jedno, velmi speciální poslání: přesvědčit mladého fyzika Clémenta, jehož výzkum by spojenci rádi využili v nevypsaném závodu o zkonstruování atomové bomby, aby opustil svou zemi a odletěl do Anglie. Skutečnost, že ji s Clémentem pojí citové pouto z dob společného dospívání, může Marian pomoci - anebo jí úkol hodně zkomplikovat.

Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť (grafický román)

Patrik Pašš na obálke svojho pornografického románu s názvom Tri. Nie štyri, nie päť uvádza, že sa narodil v roku 1974 v Bratislave, a že v roku 1982 získal čestné uznanie za prvé miesto v hode do diaľky. S týmto predčasným úspechom sa podobne ako Macaulay Culkin vraj dodnes nevyrovnal. Jeho úspechy sú v skutočnosti predsa len trocha väčšie, pretože v roku 1999 ukončil štúdium animovanej a multimediálnej tvorby na FAMU v Prahe a v súčasnosti pôsobí ako pedagóg na FTF VŠMU na katedre animovaného filmu. Je scenáristom a aj režisérom viacerých rozpracovaných animovaných filmov.

Anotácia

Zúfalá manželka, apokalyptický komix, malý syn Oliver a do praktického života zle vybavený Oskar. Nie každý sen vyjde tak, ako sme si ho vysnívali, ale keď Oskarovi zaklope na dvere bytu jeho vlastná komiksová postava, nočná mora sa začína...

Grafický román Patrika Pašša je príbehom nešťastníka, ktorý nečítal ani jednu z kníh o tom, ako si získať priateľov, ako seba a druhých priviesť k vrcholným výkonom či ako prekonať starosti a stres. Opisuje (a vykresľuje) veci, ktoré oslovia najmä dnešných tridsiatnikov, ktorí si predlžujú detstvo tým, že sa pustili do výchovy vlastných detí.

Grafická recenzia

Patrik Pašš  -Tri. Nie štyri, nie päť (Grafický román), Vydavateľstvo: Premedia, 2012

Snehuliak z krajiny Nesbø

Jo Nesbø je nórsky autor úspešných detektívok, ktorého už slovenskému a českému čitateľovi asi netreba zvlášť predstavovať. Okrem niekoľkých kníh pre deti a celkom úspešnej knihy Lovci mozgov, stvoril tento autor aj veľmi populárnu sériu venovanú detektívovi so skutočne dokonalým popovým menom Harry Hole, ktorý sa veľkým skokom priblížil k iným literárnym životom knižných detektívov, ako sú napr. Harry Bosch, sudca Ti, či Phillip Marlow.

Nová kniha so sympatickým kriminalistom v hlavnej úlohe sa volá Snehuliak. Keďže mne bolo vďaka vydavateľstvu Kniha Zlín umožnené túto knihu čítať ešte pred českou premiérou, uvádzam aj český názov Sněhulák. Práve spomenuté české vydavateľstvo znovuobjavilo Jo Nesba pre českých čitateľov a venuje mu skutočne osobitú pozornosť aj spravovaním oficiálneho českého webu autora www.jonesbo.cz a facebookovej stránky https://www.facebook.com/jonesbo.cz.

Po prečítaní Sněhuláka (Snehuliaka) by som najskôr podotkol, že hoci ide v poradí už o siedmu knihu celej série, samotnému hlavnému hrdinovi voľné pokračovania vôbec neuškodili. Naopak Harry Hole si stále udržuje svoju literárnu integritu, dokonca sa prirodzene zlepšuje a vyvíja, a ani čitateľský nováčik nemusí mať obavy, že by si hrdinu ignorovaním jeho predchádzajúcich kriminálnych prípadov neobľúbil alebo nepochopil.

Autorovi sa naopak aj v tomto pokračovaní podarilo prostredníctvom vedľajších postáv dokonale predstaviť Harryho Hola a aj jeho charakter, pričom medzi riadkami sa výrazne vynára profil drsno-sympatického kriminalistu z Osla.

Čaro každej knihy ako takej je však v niečom inom. Nepopierateľnou silou beletrie je to, že čitatelia si aj napriek dokonalej profilácie postáv, predstavujú svojho literárneho hrdinu každý po svojom. V prípade Harry Hola to dokazuje malý prieskum na facebookových fanúšikovských stránkach venovaných práve Nesbøvi. Administrátor/ka stránky pred časom položil/a jednoduchú otázku:
Kdo by měl hrát Harryho ve filmu? A výsledok bol takýto:

Kto teda Harry Hole vlastne je, keď ponúka tak rozdielne predstavy o hereckom stvárnení literárnej predlohy? V prvom rade je to úspešný kriminalista, ktorý bol schopný vyriešiť sériové vraždy, a to aj napriek svojmu zvláštnemu prístupu a problémom s alkoholom. Je to typ bojovníka so zločinom, ktorý je v záujme spravodlivosti schopný potopiť aj svojich policajných kolegov. Má pritom problémy s autoritami, správa a oblieka sa nonkonformne, čo ho pravdepodobne predurčilo k tomu, aby sa stal mediálnou hviezdou, pretože okrem iných predností vyzerá príťažlivo rokenrolovo.

Je to policajt posadnutý prácou, pričom jeho hnacím motorom nie je láska, ani pocit zodpovednosti, ani solidarita, či nebodaj osobné ambície. Ženie ho hlavne hnev. Paradoxne práve prípad sériových vrážd, ktorý naštartoval autorovu a aj detektívovu kariéru, sa mu podarilo objasniť mimo Nórska a to konkrétne v Austrálii. Tomuto prípadu je venovaná prvá kniha zo série o svojráznom detektívovi, s názvom Netopierí muž / The Bat Man, no a práve Sněhulák sa k tomuto austrálskemu príbehu nepriamo navracia.

Na začiatku tohto nórskeho snehuliakového rozprávania je zmiznutie ženy - matky a potom aj ďalšie záhadné úmrtia a vraždy, z ktorých sa niektoré vynárajú aj vo vyšetrovacej retrospektíve počas odhaľovania čerstvých zločinov. Násilné zabitie sa udeje vždy v deň prvého snehu a mrazivú scénu po vražde dotvára obyčajný snehuliak. Práve snehuliak je akýmsi poznávacím znakom vraha, podpis, ktorý je výsledkom nutkavej potreby páchateľa odkázať na cyklickosť svojich zločinov a aj prvotnú príčinu vzniku vlastného sadizmu. Harrymu sa podarí spojiť celkom 11 prípadov, a tak sa naplní aj jeho skrytá morbídna túžba vyriešiť aj nórsky prípad sériového vraha.

Sněhulák je dokonale vystavaný príbeh s množstvom slepých uličiek, ktorý predhadzuje čitateľovi niekoľko podozrivých a aj verzií zločinov. Tak ako má vrah nutkavú potrebu stavať snehuliakov, tak čitateľ počas čítania zápasí s naliehavým nutkaním odhaliť vraha neodpustiteľným švindľom, jednoducho preskočiť až k samému záveru. Ak však túto svoju neuváženú žiadostivosť skrotí, zažije podmanivo-mrazivý a napínavý knižný thriller, ktorý autora právom radí k svetovej špičke žánru.




Mojej 12 ročnej dcére som som popri čítaní Snehuliaka zadal výtvarnú úlohu s dvoma kľúčovými slovami: vraždy a snehuliak. Stvorila tohto výstižného a desivého snehuliaka:

Pocit konca

Pred Pocitom konca som od Juliana Barnesa nič nečítal, no už po pár stranách mi bol autor zvláštne blízky. Nielen príťažlivosťou textu, ale aj akousi tesnou dôvernosťou, ktorá sa vynárala z viacerých obsahových a ideových vĺn. Barnesove rozprávanie mi tak od začiatku pripomínalo akúsi syntézu dvoch mojich obľúbených autorov a mojej vlastnej vnútornej reči, akéhosi imaginárneho denníka. Hrdinove spomienky na stredoškolské časy, kamarátstvo, prvé lásky a mládežnícke avantúry u mňa oživili Remarqueových Troch kamarátov. V ostatnom spôsobe písania o dospievaní, sexualite, vzťahoch, stárnutí a aj v nepredvídateľnej pointe, nachádzam zase podobnosť s Barnesovým britským kolegom Ianom McEwanom.

Pocit konca je viacgeneračnou výpoveďou, pričom čitateľ má počas čítania na mnohých miestach pocit, že Bernesovi dokonale rozumie, respektíve, že autor rozumie čitateľovi. Hlavným hrdinom rozprávania je šesťdesiatnik Anthony Webster, žijúci sám v udržiavanom a čistom byte. Separuje odpad, dobrovoľníči v nemocnici a považuje sa za znášanlivého človeka. Je vo veku, keď sa prirodzene rekapituluje a bilancuje život, pričom k plávaniu proti prúdu ľudského času ho núti aj podivné dedičstvo. 

Anthony (Tony) si postupne uvedomuje, že v jeho živote boli súčty a odčítania, no pocit neistoty vyvoláva počet súčinov, ak vôbec nejaké v jeho prežívaní boli. Hoci sa Barnes zaoberá historickým časom z pohľadu jediného človeka, jeho historické úvahy sú miestami skutočne filozoficko-historiografické.

História je tak podľa Barnesa lžami víťazov, no zároveň sebaklamom porazených. Prirovnáva ju ku chlebu s cibuľou, ktorý sa ešte dlho po konzumácii vygrguje, ozýva sa, kolíše medzi tyraniou a vzburou, vojnou a mierom. Príbeh o pocite konca je však dokonale vystavaný na inom autorovom výroku o dejinách. História je istota, nadobudnutá v okamihu, keď sa nedokonalosť pamäte spojí s nedostatkami dokumentácie. 

Aj Tonyho spomienky sú miestami živé, inde zase zahmlené, stratené v čase. Rekonštruujú sa len v stretnutiach so živými ľuďmi zo spoločnej minulosti a prostredníctvom trvalejších slov, zachytených písmom v korešpondencii a v útržku z priateľovho denníka. Práve tieto skúsenosti privedú Antonyho k spytovaniu si svedomia, k pocitu viny voči svojej bývalej manželke, ale aj k vôbec k prvej priateľke - milenke, ktorá mu po desaťročiach vstupuje do živej časovej úsečky a prináša nové nečakané odhalenia.

Anthony dospeje k poznaniu, že okrem objektívneho času existuje aj čas subjektívny, ktorý človek nosí rovno pri pulzujúcej tepne na vnútornej strane zápästia. Práve tento osobný čas je ten pravý a meria sa podľa vzťahu človeka k vlastnej pamäti.

Pocit konca - Julian Barnes, Vydavateľstvo: Artforum, 2012

Svetlo medzi oceánmi

Keď mi bol vydavateľstvom IKAR doručený recenzný výtlačok knihy M.L. Stedmanovej – Svetlo medzi oceánmi, domnieval som sa, že by mi táto kniha mohla byť niečím blízka. K tomuto pocitu ma priviedlo krátke zoznamovacie prelistovanie, ktoré naznačovalo, že hlavným motívom budú osudy rodiny spravujúcej maják na opustenom ostrove, zasedené do historického kontextu 20. rokov 20. storočia.

Počas samotného čítania som však pochopil, že skutočne nepatrím do cieľovej skupiny čitateľov, pretože v kníhkupectve by som k poličke so ženskou literatúrou zablúdil asi len výnimočne. Nemám však vo zvyku nedokončiť začaté, a tak som v čítaní aj napriek tomuto faktu pokračoval.

Svetlo medzi oceánmi je kniha s klasickým príbehom o láske, tragických rozhodnutiach a o vine a treste. Príbeh sa odohráva na odľahlom ostrove Janus, kde hlavný hrdina - veterán 1.svetovej vojny, plní svoje povinnosti strážcu majáka, kde si prvé mesiace užíva stavy úplnej samoty, vykonávajúc nielen svedomitú prácu, ale pracujúc aj na svojej vnútornej očiste, nepotrebujúc počuť ani vlastný hlas, objavujúc v tichu svoju osobnú slobodu.

Práve tieto pasáže osobnej spovede hlavného hrdinu na mňa osobne najviac zapôsobili. Vnútorné monológy muža, ktorý nazrel smrti do očí, sú uveriteľným vyrovnávaním sa s minulosťou. Sú výčitkami romantizujúceho mužského svedomia, ktoré je síce zaťažené svedectvom smrti, no ani táto obrovská ťarcha nezlomí čestnosť a poctivosť jeho nositeľa. To, čo sa nepodarilo smrti, však dokoná láska. Silná zaviazanosť k jednej žene, nútiaca k rozhodnutiam, ktoré neskôr vlejú do tvárí zúčastnených prázdnotu a bolesť.

Keď k brehom ostrova Janus dorazí čln so zvláštnou posádkou, ktorú tvoria mŕtvy muž a nemluvňa, rozhodne sa Tom Sherbourne na naliehanie svojej milovanej ženy, túto skutočnosť neohlásiť. Poľaví tak zo svojej poctivosti a podľahne nátlaku potratmi posilnenému materskému pudu vlastnej manželky. Jeho fatálne rozhodnutie, odbočenie z cesty spravodlivosti sa tak ako svetlo majáka odráža od dvoch vzdialených brehov, zmietajúc sa medzi láskou a svedomím, medzi milovanou ženou a nešťastnou matkou, stále veriacou v život strateného dieťaťa.

Markus Zusak, autor románu Zlodejka kníh a Posol o tejto prvotine austrálskej autorky povedal: „Vynikajúca kniha, ktorá každého chytí za srdce, o dobrých ľuďoch, tragických rozhodnutiach a o vnútornej kráse každého z nich“.

Okná vesmíru dokorán v tweetoch

Boli časy, keď slovenská verejnoprávna televízia vytvorila niečo, na čo sa dalo aj pozerať. Takou reláciou bol aj publicisticko-dokumentárny cyklus „Okná vesmíru dokorán“, zameraný na tajomstvá a zaujímavosti vesmíru, sprevádzaný českým astronómom a popularizátorom vedy Jiřím Grygarom. Ako sa hovorí, tento program som skutočne žral, pretože všetko čo sa týka vesmíru ma vždy zaujímalo a hoci s pochopením niektorých vesmírnych javov mám dodnes problém, po zhliadnutí tohto programu som mal vždy aspoň nachvíľu pocit, že všetkému rozumiem.  

Odvtedy sa tohto veľa zmenilo. Rodia sa stále nové televízie, síce často s kvalitatívne a kvantitatívne menej pozerateľným obsahom, ale našťastie sa medzitým vyvinulo aj nové médium, a to internet. Práve vďaka internetu a sociálnym sieťam vznikla aj knižka, ktorá sa mi v elektronickej podobe , prostredníctvom internetu a elektronickej pošty, dostala do čítačky elektronických kníh. Čo len opäť dokazuje, ako sa tento svet dosť zásadne zmenil.

Jej vydanie pripravuje české vydavateľstvo KnihaZlín a jej názov je Vesmír v tweetech - Velké myšlenky a jejichstručná objasnění. Autormi sú Marcus Chown a Govert Schilling, ktorí sa stretli ešte v roku 1998 na ostrove Aruba v Karibiku, pri sledovaní úplného zatmenia Slnka. Kým toto vesmírne divadlo trvalo 3 minúty a 32 sekúnd, ich priateľstvo a spolupráca pretrvala dodnes, no a keďže sú to hlavne popularizátori vedy, astronómie a fyziky, pochopili, že veľkú službu im urobia práve nové média a informačno-komunikačné technológie.

Na konci roku 2010 sa rozhodli, že o vesmíre budú „čvirikať“ na vtedy stále populárnejšej sociálnej sieti Twitter. Ich rozhodnutie bolo unikátne tým, že kým vesmír je nekonečný, jeden tweet môže mať len 140 znakov, pričom pre vystihnutie podstaty myšlienky bolo v takomto prípade dôležité nájsť rovnováhu medzi stručnosťou, zrozumiteľnosťou a výstižnosťou.

Govert a Marcus, to nakoniec zvládli a stvorili symbolických 140 tém (otázok), zahrnutých do nasledovných hlavných kapitol: Obloha, Zem, Mesiac, Vesmírny priestor, Slnko, Slnečná sústava, Hviezdy, Mliečna dráha, Galaxie, Vesmír, Život vo vesmíre, Dejiny astronómie, Ďalekohľad, Pohľad do vesmíru. Mimochodom je ich presne 14, teda 10-krát menej ako je otázok a aj znakov v jednom tweete.

Hneď po prvých kapitolkách som musel konštatovať, že tá kniha je výborná, a aj vzhľadom na svoju stručnosť poučná a inšpirujúca. Dokonca by pokojne mohla zastúpiť aj iné o niečo tlstejšie a obšírnejšie sesternice, čím samozrejme netvrdím, že všetky encyklopédie a populárno-náučné knihy zaoberajúce sa otázkami vesmíru treba od jej vydania spáliť. Okrem iného by som klamal, ak by som tvrdil, že som zrazu všetko pochopil na prvýkrát alebo nedajbože úplne a navždy. Na vine však nie sú autori a prikrátke myšlienky, ale moja na nekonečnosť vesmíru asi nesiahajúca fantázia, pretože predstaviť si niečo 1 000 000-krát väčšie alebo miliardy kilometrov vzdialenejšie ako Zem, je naozaj pre laika ťažké.

Hoci knihe chýbajú ilustrácie, „čvirikanie“ autorov je aj tak dostatočne názorné, takže sa čitateľ dozvie naozaj mnohé fakty, ktoré možno aj niekde čítal a počul, ale nedal si ich do súvisu. Čo som sa teda okrem iného dozvedel? Tak napríklad aj toto:

Že Isaac Newton okrem iných objavov prispel k odhaleniu tajomstva dúhy.

Že za modrú oblohu môže veľkosť molekúl kyslíka/dusíka vo vzduchu, ktorých veľkosť je presne taká, že modré svetlo je rozptyľované omnoho viac než červené.

Že aj Mesiac má dennú (slnečnú) a nočnú stranu a to s tou temnou stranou mesiaca chlapci z Pink Floyd trocha prehnali, pretože v skutočnosti je Mesiac temný celý.

Že zatmenie Mesiaca nastáva vždy iba počas jeho splnu, a k zatmeniu Slnka prichádza iba počas mesačného novu.

Že úplne zatmenie Slnka trvá len niekoľko minút, kým zatmenie Mesiaca môže trvať až 100 min.

Že hviezdy na oblohe patria k sebe len zdanlivo, no napriek tomu tvoria od roku 1930 až 88 oficiálnych súhvezdí, a že Inkovia a austrálski domorodci pomenovávali aj čierne fľaky medzi jednotlivými hviezdami.

Že pohyb Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS môžem sledovať aj na Twitteri prostredníctvom  používateľa @twisst, ktorý mi pošle upozornenie, keď bude ISS nad mojou strechou.

Že Zem vďačí za svoju výnimočnosť: vode, atmosfére, svoje veľkosti, vzdialenosti od Slnka, svojmu pomerne veľkému Mesiacu, roztavenému jadru, magnetickému poľu a platňovej tektonike, pričom je to všetko ešte oveľa zložitejšie.

Že po Mesiaci sa prešlo len 12 ľudí a len 9 z nich je stále nažive, a že ich stopy tam nebudú večne, pretože mikrometeority preorú približne každých 10 miliónov rokov horný centimeter mesačného povrchu a tomuto javu sa hovorí prozaicky „lunárne záhradníčenie“.

Že vo vesmíre sa neoplatí kričať, pretože by to nikto nepočul, keďže zvuk je len  chvením vzduchu, ktorý samozrejme v otvorenom vesmíre absentuje, a že ani laserovým lúčom sa v otvorenom vesmíre veľmi nedarí, takže mnohí fanúšikovia Star Wars budú určite sklamaní.

Že dnešné slnečné svetlo je staré približne 30 000 rokov, a ak aj náhodou pred 29 000 rokmi vyhasli jadrové zdroje generujúce slnečné svetlo, my sa o tom ešte ďalších 1000 rokov nedozvieme.

Že keby Slnko zrazu zmizlo, čo je samozrejme nemožné, tak by sme o tom ešte 8,3 minúty nevedeli.

Že vôbec nie som narcista, ak pri pohľade do zrkadla vidím skutočnú hviezdu, pretože v každom živom organizme je prach a stavebný materiál samotných vesmírnych hviezd.

Že vesmírne ďalekohľady sú vlastne stroje času, pretože Mesiac vidíme tak ako vyzeral pred 1,3 s, Slnko pred 8,3 min. a najvzdialenejšiu okom viditeľnú galaxia pred 2,5 miliónmi rokmi.

Že 1 % šumu naladeného medzi televíznymi stanicami je „dosvitom“ veľkého tresku, teda úplne prvým svetlom na svete.

A k tomu všetkému ešte aj to, že keby sa zo všetkých atómov, ktoré sú súčasťou ľudí dala odstrániť ich prázdnota (tvorí až 99,9999999999999%), tak by sa celé ľudstvo vtesnalo do jedinej kocky cukru.

Viac už neprezradím, pretože vesmír je nekonečný a tajomný, a z niektorých faktov sa ešte stále spamätávam. Nikomu však nestojím v ceste, aby si Vesmír v tweetech prečítal sám.