streda 8. mája 2013

Biela vrana v pavilóne šeliem


Americký spisovateľ Erik Larson je autorom mnohých bestsellerov, pričom uznanie čitateľov celého sveta si získal ako majster naratívnej populárno-náučnej literatúry. V pavilóne šeliem – román s prvkami literatúry faktu, rozohral dramatický príbeh amerického profesora histórie Williama E. Dodda, ktorý sa stal americkým veľvyslancom v Nemecku. Žiaľ v roku 1933 už to nebolo Nemecko, ktoré poznal z mladosti, z čias študijného pobytu v Lipsku. Napriek tomu sa zverenej úlohy ujíma so všetkou vážnosťou, s cieľom prezentovať americké hodnoty v radikálne sa meniacom Nemecku.

Larson si pre svoj román vybral unikátnu formu, pričom inšpiráciou mu boli denníky samotného amerického veľvyslanca W.E. Dodda, z rokov 1934 až 1936. Jeho rozprávanie je tak výbornou kompiláciou, ktorá čerpá z viacerých prameňov. Okrem osobných denníkov tvoria kostru deja aj osobná a diplomatická korešpondencie veľvyslanca, telegrafické správy, dobová tlač a aj spomienky diplomatovej dcéry Marthy. Larson urobil skutočne precíznu prácu, pretože vety z historických prameňov sa v jeho rozsiahlom texte stávajú nielen príbehom, ale aj replikami hlavných postáv.

Pri knihách, ktorých hlavnou témou sú reálne historické udalosti, sú vždy kladené vysoké nároky hlavne na objektivitu. Larson si aj v tejto disciplíne položil latku naozaj vysoko, a od úvodu až po záver sa ju nesnažil nekorektne podliezať. Popri rekonštrukcii udalostí, ktoré viedli k inštalácii nacistickej diktatúry a k celosvetovej tragédii, Larson poukázal aj na vinu a chyby vtedajšej americkej administratívy. USA sú vykreslené ako veľmoc, ktorá mala potenciál tragédii zabrániť, no jej zotrvávanie na pozíciách izolacionalizmu a tvrdá pragmatická pasivita, nesú podľa autora výrazný podiel viny.

Larson poukazuje na fakt, že po nástupe nacistov sa americké vysoké kruhy starali len o to, aby Nemecko splatilo dlhy amerických veriteľov. Okrem toho je medzi riadkami kritizovaný aj pasívny postoj americkej vlády v otázke porušovania ľudských práv v Nemecku. Za ignorovaním správ aj o brutálnych útokoch voči nemeckému židovskému obyvateľstvu, boli podľa autora obavy z recipročnej nemeckej kritiky, v ktorej mohli byť Spojeným štátom vyčítané: absencia volebného práva amerického černošského obyvateľstva, lynčovanie černochov v južanských štátoch, ale aj antisemitské nálady, ktoré boli v USA prítomné aj vo vyšších kruhoch, biznise a dokonca aj v univerzitnom prostredí.

Autor cituje samotného veľvyslanca Dodda, ktorý v jednom liste zo začiatku svojej diplomatickej misie v Nemecku písal, že síce neschvaľuje brutalitu, s akou sa s nemeckými Židmi zaobchádza, no napriek tomu si myslel, že Nemci majú dôvod byť rozhorčení. Na základe svojich raných pozorovaní situácie, sa Dodd dokonca domnieval, že Hitler sa nakoniec upokojí a podvolí sa umierneným kruhom a múdrejším mužom zo svojho blízkeho okolia.

Dodd ešte 12. augusta 1933 v liste Rooseveltovi píše: „v zásade verím, že národ má právo vládnuť sám sebe a iné národy musia byť trpezlivé, aj keď dochádza ku krutostiam a neprávostiam. Dajme im šancu, aby vyskúšali svoje plány“.

Naivitou však netrpel sám. Podobné pocity zdieľala aj jeho rodina, mnohí Nemci, intelektuáli a dokonca vraj aj samotní Židia. Boli oklamaní bežným životom, sledujúc ho akoby povrchne, pričom všetko to zlo sa rodilo pod povrchom. Práve tam prebiehal proces s názvomGleichschaltung – zjednotenie a zladenie všetkých skupín obyvateľstva a inštitúcií, s ideológiou a postojmi národných socialistov. Tomuto procesu sa postupne podriaďovali mnohí Nemci, pričom tento fenomén bol neskôr označovaný ako Selbstgleichschaltung – sebausmernenie.

Hlavnou rovinou knihy V pavilóne šeliem, je práve tento autentický popis vnútorných procesov, ktorých cieľom bola metamorfóza štátu v kríze, na autoritatívny režim. Autor dokonale zachytil celý mechanizmus nacistického uchopenia monopolu moci. Zoznamuje čitateľov s praktikami nacistickej propagandy, GESTAPA a polovojenských oddielov SA, ktoré rozpútavali čoraz silnejšie vlny násilia. Glajchšaltovanie však bolo zavŕšené a namiesto odporu sa nemecké obyvateľstvo vzmohlo už len ma vtipy.

Na hraničnom priechode do Belgicka sa jedného dňa objaví obrovský húf králikov, ktoré vyhlasujú, že sú politickí utečenci. Pohraničnej stráži tvrdia:

- „Gestapo chce pozatvárať všetky žirafy, vraj sú to nepriatelia štátu.“

- „Ale veď vy nie ste žirafy!“

- „My to vieme, ale skúste to vysvetliť gestapákom!“

*****

„Bože, daj, nech slepý som, aby sa mi Goebbels zdal árijec.“

K precitnutiu z naivity však dospel hlavný hrdina knihy. Dodd ako profesionálny historik si postupne uvedomoval, že metódami nacistov sú konšpirácie, bezbrehá propaganda, pokrivenie dejín a násilie. Ako jeden z prvých amerických verejných činiteľov si uvedomil, že svet je klamaný, a hoci Hitler hovorí o mieri, v skutočnosti sa pripravuje na dobyvačnú vojnu.

Skalopevné presvedčenie o pravdivosti svojho odhalenia nadobudol po tzv. Noci dlhých nožov, teda po krvavej čistke v radoch Sturmabteilung (SA) a NSDAP. V Nemecku nikto proti krviprelievaniu neprotestoval, dokonca aj umierajúci prezident Hindenburg poslal Hitlerovi ďakovný telegram: “Zachránili ste nemecký národ pred veľkým nebezpečenstvom. Kto sa chce zapísať do dejín, musí vedieť preliať krv”. V Nemecku tak zvíťazil strach a cynizmus.

„Až teraz naplno chápeme význam Röhmovej nedávnej poznámky na adresu nacistickej mládeže: „Z každého člena Hitlerjugend sa stane člen úderných oddielov.“

*****

Hitler po Röhmovej poprave tvrdil, že homosexuálne praktiky veliteľa SA sú preňho úplným prekvapením. Po Berlíne začal okamžite kolovať nový vtip: „A čo spraví, keď zistí, že Goebbels má konskú nohu?“

*****

V Berlíne sa vraj po týchto krvavých dňoch rozmohla aj nová fráza, ktorú ľudia používali, keď stretli na ulici priateľa alebo známeho: „Lebst du noch?“ (Ty ešte žiješ?).

Na záver musím dodať, že autorovi sa podarilo vytvoriť ucelený autentický obraz o dobe a ľuďoch, pričom táto románová pavučina dejinných súvislostí urobí určite radosť nielen milovníkom histórie.




Erik Larson: V pavilóne šeliem (Od lásky po hrôzu – skutočný príbeh americkej rodiny v Hitlerovom Berlíne), Vydavateľstvo: Tatran, 2013

Text bol publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9353

Čínska matka alebo o výchove


Kultúra, filozofia a úspechy krajín Ďalekého východu sú často pre nás obyvateľov západného sveta inšpirujúce. Obdivujeme disciplínu a pracovitosť Japoncov, ktorej sa nevzdávajú ani v krízových situáciách, neveriacky sa pozastavujeme nad úspechmi aj iných národov Ďalekého východu a usmievame sa nad vynaliezavosťou Číňanov. Na Východe sa skutočne rodí mnoho géniov a kreatívnych ľudí, čoho dôkazom sú aj umiestnenia ázijských stredoškolákov na popredných priečkach medzinárodných predmetových olympiád. Len na Medzinárodnej matematickej olympiáde získali všetci súťažiaci čínskej výpravy zlatú medailu až jedenásťkrát. Stalo sa tak v rokoch 1992, 1993, 1997, 2000, 2001, 2002, 2004, 2006, 2009, 2010 a 2011, pričom v roku 2012 im toto prvenstvo vyfúkli juhokórejskí stredoškoláci.

Vzdelanie sa v týchto kultúrach považuje za skutočnú hodnotu, ktorá otvára cestu k úspechu a kariére. Vžitá disciplína však z mnohých nadaných detí robí aj slávnych hudobných virtuózov klasickej hudby a úspechy nielen čínskych športovcov na medzinárodnom poli dokazujú, že často prekonávajú aj možnosti ľudského tela. Pod tieto triumfy sa samozrejme podpisuje viacero kultúrno-historických faktorov, pričom nemalú rolu zohráva aj výchova.

Bojová pieseň tigrej matky
amy_chua_bojova_piesen_tigrej_matky.jpgTomuto typu výchovy sa vo svojej knihe venuje Amy Chua - profesorka práva na Yalovej univerzite (Yale University). Kým jej prvé dve knihy sa zaoberali medzinárodným právom, jej tretia kniha s názvom Bojová pieseň tigrej matky opisuje jej výchovné postupy, ktoré aplikovala na svojich deťoch. Po tom, ako sa v roku 2011 stala na Západe kniha kontroverzným bestsellerom, pred pár dňami vyšiel aj jej slovenský preklad. Prečo kniha o rodičovstve vyvolala protirečivé reakcie kritikov a čitateľov? Pretože hoci pôvodne mala byť len príbehom o čínskej matke a židovskom otcovi, dvoch nadaných dcérach a dvoch rodinných psoch, klavíri a husliach, stala sa skôr výpoveďou o strete kultúr a konflikte západného a východného prístupu k výchove vlastných detí.

Amy Chua vo svojich autobiografických spomienkach vystupuje ako matka na plný úväzok. Popri výchove svojich dvoch dcér si však stihla vybudovať aj právnickú a pedagogickú kariéru. Sama tak predstavuje príklad cieľavedomej ázijskej výchovy, hoci sa narodila v rodine amerických čínskych emigrantov. Jej rodičmi boli teda cudzinci, ktorí si museli svoj americký sen tvrdo oddrieť. Od svojich štyroch dcér (najmladšia dcéra sa dokonca narodila s downovým syndrómom) vyžadovali rovnaký zápal a tvrdú sebadisciplínu, čo sa dosť výrazne podpísalo pod obsah a formu rodinno-výchovných pravidiel, ovplyvnených celým systémom tradičných hodnôt a kultúrnym dedičstvom materskej krajiny rodičov.

Čínska matka alebo o výchove

Štýl výchovy, typický pre východoázijské komunity alebo aj amerických rodičov - emigrantov, ktorí túžia len a len potom, aby sa ich deti v novej domovine dopracovali k vyšším métam, ako oni sami, autorka označuje pojmom „čínska matka". „Čínska matka" symbolizuje na poli rodičovskej výchovy výrazný protiklad voči tomu, čo predstavuje výchova podľa vzoru liberálnych západných rodičov. Podľa Amy Chua ani ten najprísnejší „západný rodič" sa nemôže rovnať „čínskej matke", jedine že by bol absolútne presvedčený, že:

- škola je vždy na prvom mieste
- jedna mínus je zlá známka
- deti musia byť v matematike vždy dva roky popredu pred spolužiakmi
- dieťa sa nikdy nemá na verejnosti chváliť
- ak dieťa nesúhlasí s učiteľom alebo trénerom, vždy sa treba postaviť na učiteľovu alebo trénerovu stranu
- dieťaťu možno povoliť len také činnosti, pri ktorých napokon možno získať medailu
- tá medaila musí byť zlatá


Amy Chua sa týchto základných princípov držala tvrdošijne a v záujme vytýčeného cieľa stanovila pre svoje dve dcéry niekoľko ďalších zákazov, s ktorými ma skoro každý tradičný západný rodič, zaťažený viac na city svojich detí, principiálny problém. Sophia a Louisa napríklad nikdy nemohli:

- prespať u kamarátok
- ísť sa hrať ku kamarátkam
- hrať v školskom divadle
- sťažovať sa, že nehrajú v školskom divadle
- pozerať televízor alebo hrať počítačové hry
- vyberať si mimoškolské aktivity
- dostať inú známku ako jednotku
- nebyť najlepšími vo všetkom okrem telesnej vý¬cho¬vy¬ a hraní divadla
- hrať na iný hudobný nástroj, ako je klavír alebo husle
- nehrať na klavíri alebo husliach

Jin a Jang

Kniha Bojová pieseň tigrej matky je prestúpená dualitou. Hranica medzi dobrom a zlom je veľmi krehká. Nikdy nie je nič úplne čierne alebo biele. Dokazuje to aj táto kniha o výchove detí. Čitateľ miestami nevie na koho stranu sa má postaviť. Slovenský čitateľ - rodič to bude mať ešte ťažšie, pretože ako rodič by mal fandiť cieľavedomej čínskej matke, no ako výchovný produkt západnej kultúry, musí súcitiť skôr s drilovanými deťmi.

Bipolarita príbehu však nadobúda v niektorých momentoch až bizarný rozmer. Stretávajú sa tu totižto názory a očakávania čínskej konzervatívnej matky a židovského liberálneho otca, pričom skúsenosti dokazujú, že často sú v otázkach rodičovstva, už samotné pohlavné rozdiely zdrojom napätia. Vo viacerých kapitolách je okrem toho poukazované aj na výrazné kontrasty medzi západnou a východnou výchovou.

Autorka napríklad tvrdí, že: „čínski rodičia môžu prikázať deťom, aby dostávali len jednotky. Západní rodičia môžu len požiadať deti, aby podali najlepší možný výkon. Čínski rodičia môžu povedať: „Si lenivý. Všetci tvoji spolužiaci sú lepší ako ty". Západní rodičia zápasia s vlastnými rozporuplnými pocitmi o výkone a usilujú sa sami seba presvedčiť, že nie sú sklamaní svojimi deťmi".

Kým západní rodičia sa extrémne obávajú nízkeho sebavedomia svojich detí, strachujú sa ako neúspech poznačí ich city a psychiku, čínskych rodičov to vraj netrápi. Po neúspechoch svojich detí, namiesto ľútosti jednoducho zvýšia záťaž. Po dosiahnutých úspechoch však čínsky rodič tiež nešetrí chválou, ale deje sa tak len v súkromí domova. Čínski rodičia veria, že ich deti im vďačia za všetko a sú presvedčení, že vedia, čo je najlepšie pre ich deti. V tomto kontexte Amy Chua napríklad píše: nech Boh stojí pri každom čínskom dieťati, ktoré by sa odvážilo povedať čínskej matke: „Mám úlohu v školskej divadelnej hre! Som dedinčan číslo 6".

Upozornenie: V tejto knihe nebolo ublížené žiadnemu dieťaťu!

Napísali o knihe:
„Dych vyrážajúce osobné svedectvo... Príbeh rovnako presvedčivý ako dobrý thriller." - Financial Times

„Nielen že zasahuje rodičovstvo na jeho najcitlivejšom mieste, ale hovorí o pocitoch neistoty, ambíciách, vysokej kultúre, vzdelaní, postavení žien, ako aj silnejúcom vplyve Číny na úkor Ameriky. Autorkine presvedčenie, že tvrdá práca vedie k vnútornej sebaistote, nám určite má čo povedať." - Chicago Tribune

Amy Chua: Bojová pieseň tigrej matky, Vydavateľstvo: Premedia, 2013 (ukážka)


Text bol publikovaný na blogu SME http://jozefkuric.blog.sme.sk/c/327144/Cinska-matka-alebo-o-vychove.html#ixzz2ShJaw3Xl

Humor bez nežiaducich účinkov


Nevidel som všetky filmy Woodyho Allena, ale tie, ktoré som mal možnosť zhliadnuť, boli buď vtipné alebo niečím iným zaujímavé. Woody Allen je však okrem iného aj výborný poviedkar. Nečítal som síce všetky jeho poviedky, ale tie, ktoré som mal vďaka slovenskému vydavateľstvu Tatran možnosť čítať, boli buď vtipné alebo inak zaujímavé.

Zbierka poviedok s názvom Nežiaduce účinkyobsahuje 17 kratších textov, z ktorých niektoré sa stali legendárnymi už v minulom storočí, keď vychádzali v magazíne The New Yorker a tiež v denníku The New York Times. Allenove filmy, či už sú to komédie alebo drámy, sú skoro vždy osobnou výpoveďou odzrkadľujúcou jeho vzťah k umeniu, náboženstvu, láske a sexualite. Podobný náboj a aj výpovednú hodnotu majú aj jeho krátke texty.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Allen vyrastal v židovskom ortodoxnom prostredí. Neviem aký vplyv na jeho humor a talent mali jeho judaistické korene, ale jeho situačná a aj verbálna komika v sebe často nesie tie najpozitívnejšie znaky židovského humoru. Traduje sa, že na začiatku svojej kariéry sa živil písaním gagov, pričom sa mu pripisuje autorstvo až dvoch tisícok anekdot. Určite existuje niekoľko akademických štúdií o židovskom humore, ktoré som síce nečítal, no napriek tomu som už dávno sám odpozoroval, že terčom židovského vtipu sú nielen samotní Židia, ale aj ich Posvätno a Boh.

Woody Allen ako sekularizovaný židovský intelektuál si však dovoľuje ešte viac. On o Bohu dokonca pochybuje, no zároveň sa dokáže zastaviť tesne pred hranicou rúhania sa. „Na posmrtný život neverím, aj keď je pravda, že čistú spodnú bielizeň mám nachystanú“. Každopádne v našliapnutom pochybovačnom kurze začal už v úvodnej legendárnej poviedke Spomienky na Needlemana, v ktorej akademik Needleman vyhlasuje, že „sloboda človeka pozostáva z uvedomovania si nezmyselnosti života“. Needelman pred smrťou s obľubou hovorieval: „Boh mlčí, kiežby sa dalo zapchať hubu aj človeku“.

Vo viacerých textoch tejto zbierky dominuje aj otázka samoty. Už v nasledujúcej poviedkeBeznádejný prípad musí hlavný hrdina Cloquet svojmu osudu tiež čeliť úplne sám. Ani Boh podľa neho neexistoval a život nemal zmysel. Tesne pred trestom smrti, ktorý mal by na ňom vykonaný, sa však pre istotu opýtal kňaza, či by ešte nestihol konvertovať. Duchovný mal však iba odmietavú odpoveď, vraj v danom ročnom období boli už všetky najrozšírenejšie vierovyznania beznádejne plné.

Predmetná zbierka obsahuje skutočne nádherný koktail svižných a zábavných Allenových textov o živote, často s absurdnou pointou. Hoci väčšinu autor ochutil prímesou existencializmu a štipkou nihilizmu, človeku (čitateľovi) aj tak odporúča žiť. A to už len preto, že nám to všetkým z hlbokého vnútra šepká náš vnútorný hlas.

„Drž sa pri živote! Drž sa pri živote!“, nabáda nás tajomný hlas, ktorý však podľa Woodyho Allena môže pokojne patriť iba nášmu poisťovaciemu agentovi.
Text bol pôvodne publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9332

Stephenie Meyerová – Hostiteľ

Kniha Hostiteľ od Stephenie Meyerovej sa mi dostala do rúk zvláštnou zhodou okolností, ktorých keby nebolo, tak od autorky ságy Twilight by som si asi v živote nič neprečítal. Kým upírska sága bola primárne určená pre dospievajúcu mládež, román Hostiteľ bol po vydaní prezentovaný ako kniha určená pre dospelé čitateľské publikum. A hoci v USA kniha vyšla ešte v roku 2008, druhé slovenské vydanie vydalo vydavateľstvo TATRAN v tomto roku (prvé vydanie vyšlo už v roku 2009), tesne pred slovenskou premiérou filmovej adaptácie predmetného sci-fi románu úspešnej americkej autorky.

Priznám sa, že po obťažkaní knihy a pohľade na 615 strán medzinárodného bestsellerového textu, moju čitateľskú „všehochuť“ nahlodávali zajačie úmysly. Nakoniec však predsa len zvíťazila vidina (dokonca čerstvo sfilmovanej) sci-fi, štipka zvedavosti a aj priateľský prísľub (súvisiaci so spomínanou zhodouokolností), a tak som knihu začal čítať a aj úspešne dočítal.


Tak ako každý oduševnený filmový fanúšik pri sledovaní filmu hľadá príbuznosť s inými filmami, nachádzajúc pritom podobnosť scén, hlavných myšlienok a aj spôsob spracovania, ja ako čitateľ sa často pristihujem pri identifikácii náhodných alebo aj čisto úmyselných knižno-príbehových paralel. Bez okolkov si priznajme, že román Hostiteľ tiež nie je svojou nosnou témou úplne unikátny. Zem bola predsa len v knihách (vo filmoch detto) napadnutá mimozemskou civilizáciou nespočetnekrát. Pri odhalení tematickej podobnosti, je potom dôležitý už len jedinečný spôsob spracovania samotného ataku, ktorý je výsledkom fantázie autora. Stephenie Meyerová si zvolila cudzopasné entity (duše), ktoré po splynutí s ľudským telom úplne ovládnu celú bytosť, vrátane jej pamäti, myslenia, citov a snov.
Aj pri tomto spôsobe mimozemskej inkarnácie som však Meyerovú spočiatku upodozrieval z inšpirácie Platónom a jeho ríšou ideí, z ktorej sa nesmrteľné duše vteľujú do smrteľných tiel. Kým však Platónove duše inkarnáciou zabúdajú na svoje nesmrteľné absolútne poznanie, parazitické duše Stephenie Meyerovej si prenášajú do každého vtelenia pamäť a empíriu z minulých životov a z iných svetov.

Mimozemská okupácia Stephenie Meyerovej okrem toho oberá ľudstvo o život a slobodnú vôľu. Hoci je príchod duší cudzopasnou inváziou, ľudská civilizácia postupne po kolonizácii stráca svoje negatívne znaky, dokonca sa na mnohých miestach Zeme schyľuje k vysnívanému svetovému mieru. No aj napriek tomu, že parazitické duše ovládli už deväť mimozemských svetov, na Zemi má ich kolonizačný proces vážnejšie problémy. Kým hostitelia iných planét prijímajú duše s ľahkosťou, individualizovaná ľudská rasa vyzbrojené emóciami a vôľou, vníma inváziu „mierumilovných duší“ ako krádež života a surový parazitizmus. V ľudstve je prosto zakódovaný odpor a gén slobody.

Zem si za svoj nový domov zvolí aj Duša s menom Pútnička, ktorá už prešla všetky svety, prežila niekoľko dlhých životov, ale na Zemi je po prvýkrát. Jej hostiteľkou sa stane mladá Melanie, jedna z posledných „divých“ ľudských bytostí. Aj keď si Pútnička prináša votrelecké skúsenosti a vedomosti z iných planét, v tele ľudskej hostiteľky narazí na spomienky, emócie a sny bývalej obyvateľky jej nového organizmu. Prežívajúca ľudská identita (Melanie) sa odmieta vzdať vlastníctva svojej mysle a okrem iného zaplní dušu Pútničky aj predstavami muža, ktorého aj po „smrti“ miluje. Pútnička tak nie je schopná vyslobodiť sa z objatia túžob svojho tela a tiež začína bažiť po rovnakom mužovi, hoci jej primárnou úlohou je potlačiť pôvodnú identitu hostiteľky a napomáhať svojmu druhu vyhľadávať ďalšie hostiteľské telá. Pomocou spomienkovej mapy hostiteľky skutočne nachádza v utajení žijúce ľudské spoločenstvo, kde stretáva aj ľudí, ktorých Melanie počas života milovala. Namiesto zrady však volí túžbu spoznať skutočnú človečinu.

Do tohto momentu je kniha Hostiteľ celkom prijateľné sci-fi a keby autorka vystúpila z tieňa svojej známejšej prvotiny, asi by aj vedeckou fantastikou zostala. Meyerová však v druhej rovine opäť ponúka medzidruhovú romancu, čím sa Hostiteľ približuje skôr k tínedžerskej knižnej romantike. Autorka použila svoju predošlú šablónu a nahradila motív lásky upíra a dievčaťa, zamilovanosťou intergalaktického parazita a človeka. Zvolenou dualitou duší v jednom ľudskom tele sa jej dokonca podarilo vytvoriť bizarný ľúbostný štvoruholník, a to iba medzi troma fyzickými telami. Tento milostný gordický uzol si však už musí rozpliesť každý potenciálny čitateľ sám, pretože láska je láska, a čo čitateľ, to iný čitateľský dojem.


Text bol publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9247

Prečo gayovia zvyšujú nájomné a istoty sú drahé


Keď sa vraj v jednej miestností zíde 10 ekonómov, vypočujete si 11 rôznych názorov. Hoci sa ekonómia bytostne dotýka každého jednotlivca, väčšina jej zákonitostiam vôbec nerozumie. Asi aj preto je v súčasnosti populárna akási pop-ekonómia, ktorá je fúziou ekonómie psychológie, sociológie, politológie, kulturológie či antropológie. Aj vďaka knihám ako Freakonomics už ekonómia nie je len suchopárnou vedou, ale aj celkom vtipným, zaujímavým a inšpiratívnym čítaním. Inšpiratívnym až tak, že stále vznikajú aj ďalšie podobné knihy, ku ktorým sa môže zaradiť aj knižka českého ekonóma a novinára Lukáša Kovandu s názvom „Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé".


lukas_kovanda_preco_je_vzduch_zadarmo_a_panenstvo_drahe.jpgKovanda v 40 kapitolách namiešal veľmi svižný a vtipný názorový koktail o ekonómii, ktorý v druhom doplnenom a slovenskom vydaní odkazuje aj na množstvo slovenských reálií. Autor sa pritom v každej kapitole odvoláva na práce iných svetových ekonómov a aj nositeľov Nobelových cien za ekonómiu.

Intímna ekonómia krásy
V bloku venovanom tzv. intímnej ekonómii sa operuje s faktami a závermi, ktoré dokazujú, že aj naša sexualita, hormóny a telesná krása determinujú naše ekonomické správanie. Spotrebiteľské správanie tak podľa výskumov neovplyvňujú len spotrebiteľské preferencie, ale napríklad aj menštruačné cykly. Chémia ženského tela vraj môže podvedome ovplyvňovať výber ženského oblečenia, pričom ovulujúce ženy sú vraj náchylnejšie k nákupu vyzývavejších šiat.


Za všetkým je obyčajná túžba páčiť sa, pričom krása ako taká, je tiež nezanedbateľným ekonomickým faktorom. Tí krásou obdarení to majú vraj vo svete peňazí omnoho ľahšie ako tí ostatní, slušne povedané iba sympatickí. Vyšší zarábajú viac, ako ich centimetrami menej obdarení kolegovia a pre predávajúci úsmev sú najdôležitejšie štyri horné predné zuby. Tieto pravidlá výdatne šíri aj filmový priemysel, stačí si spomenúť na fešákov z burzy, elegantných súkromných advokátov a detektívov, ktorí sú často o dve ligy krajší ako ich štátni kolegovia. Krása prosto predáva a metrosexualita sa finančne vypláca. „Osobný branding", starostlivosť o seba, je teda len racionálna reakcia na realitu trhového prostredia.

Talent, sexuálna orientácia a ľavičiarstvo

Ako vidno, krása je pre úspech dôležitá, dokonca možno viac ako talent. Niektorí ekonómovia dokonca zavrhli myšlienku, že by hviezdne postavenie akokoľvek súviselo s talentom. Mnohí umelci, športovci, či kuchári majú dostačujúci talent na to, aby sa stali superhviezdami, no to, že sa to podarí len niektorým z nich, je výsledkom stádovitosti. Ľudia inklinujú ku konzumácii toho, čo práve obľubuje väčšina. Nástup na obežnú dráhu slávy je tak vraj viac výsledok náhody, aj keď efekt snehovej gule môže spustiť aj pre Slovensko tak typická „tlačenka".

Svet umenia a šoubiznisu je často priestor, v ktorom sa uplatňuje veľa ľudí s homosexuálnou orientáciou. Pravdepodobne za to môže ich vyvinutejšie estetické cítenie, aj keď toto konštatovanie je možno len výsledkom akéhosi kultúrneho mýtu, pretože aj homosexuál môže byť vyznávač nevkusu a gýču. Ekonómovia však našli inú paradoxnú spojitosť, a to vplyv homosexuálnej orientácie na trh s nehnuteľnosťami.

Záver jednej čínskej ekonomickej štúdie predpokladá, že za vysoké nájomné bytov a ceny nehnuteľností v určitých štvrtiach veľkých miest, môže práve vysoká koncentrácia tam žijúcich gayov a lesbičiek. Pod tento fakt sa možno podpisuje ich vyššie estetické cítenie a vlastnosť zatraktívňovať prostredie, ale podľa prezentovanej štúdie sú za tým aj iné faktory. Napríklad, že platia viac za adresu v tolerantnom prostredí, alebo sami mestskú perifériu, kam ich v minulosti vytlačila netolerantná majorita, zušľachtili a kultivovali na drahšiu štvrť. Možno je to však všetko oveľa prozaickejšie a homosexuálne bezdetné páry iba investovali viac peňazí do bývania.
Kým bezdetnosť možno vylepšuje majetkové pomery, počet a pohlavie detí môže ovplyvňovať napríklad politickú orientáciu rodičov. Z pohľadu rodiča a jeho genetického záujmu, liberálne politiky nahrávajú synom, zatiaľ čo konzervatívne politiky vychádzajú v ústrety dcéram. Podľa pop-ekonómie sa politické (sveto)názory rodičov často menia tesne po pôrode ich detí, no niektorí sa aj tak skalopevne držia politických názorov, ktoré získali po prvom šikanovaní na školských záchodoch alebo v slzách po rodičovskej facke.

Babrácki šéfovia a drahé istoty

V čom je však kniha blízka slovenským reáliám? Medzi riadkami veľmi trefne popisuje slovenskú ekonomickú a politickú realitu. Autorovi sa podarilo výstižne definovať príčinu zaostávania postkomunistických ekonomík, hoci počas procesu transformácie už boli dávno vytvorené fungujúce firmy a podnikateľské subjekty. Problém je však v deformovanom trhu, zlodejstve a klientelizme, teda v slabých článkoch ekonomického reťazca.

Ekonomické zákonitosti vraj prajú aj chudobnejším krajinám zbohatnutie, ale podmienkou je vždy oprava slabých článkov. Reformy sú však zdĺhavé a niekedy riskantné, pre väčšinu ľudí je však typická vlastnosť - "averzia k strate, ktorá je spätá s ďalšou univerzálnou platnou vlastnosťou, a síce s averziou k riziku. Keďže sa ľudia boja strácať viac, než ich teší získavať, sú v živote opatrnejší a uprednostňujú istotu. Túto vlastnosť využívajú hlavne socialistické strany, ktoré na ňu svojou (hlavne predvolebnou) rétorikou často apelujú".

Namiesto po slobode, ktorá však prináša risk, volajú občania po regulácii. Väčšia regulácia si však vyžaduje viac byrokracie, pečiatok, povolení, viac „tlačeniek" a ešte viac obálok. Pocit nespravodlivosti, že niekto sa k blahobytu dostal tučnejšou obálkou, vyústi do hnevu a volaní ešte po väčšej byrokracii. Byrokratická spoločnosť je potom živnou pôdou pre ľudí, ktorí v podstate nič nevedia.

Prirodzene vzniká mediokratická spoločnosť, keď sa po spoločenskom rebríčku šplhajú ľudia bez vedomostí, ktorí si svoju nevedomosť uvedomujú, ale zároveň sú si vedomí faktu, že ak nebudú šplhať cez mŕtvoly, čaká ich pád. V takto deformovaných ekonomikách sa však tento jav prenáša aj do súkromných firiem. Podľa autora je podliezanie a vtieranie sa v takomto prípade typické aj pre svet tzv. „MBA (Master of Business Administration) babrákov".

Čitateľ sa však okrem tejto pravdy pravdúcej dozvie aj mnohé iné kurióznejšie fakty, ako napríklad: prečo Severania pijú v piatok viac ako Taliani, prečo pornografia napomohla rozvoju internetu, prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé, prečo povinné používanie detských autosedačiek zvýšilo počet dopravných nehôd, prečo je zeleninový šalát vo fastfoode pre zdravie konzumenta vlastne škodlivý, prečo nosia černosi zlaté reťaze alebo aj to, prečo sú tučné dievčatá prístupnejšie na rizikový sex.

Lukáš Kovanda: Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé (Kapitoly z populárnej ekonómie), Vydavateľstvo: Premedia, 2013


Text bol publikovaný na blogu SME dňa 29.3.2013 http://jozefkuric.blog.sme.sk/c/324715/Preco-gayovia-zvysuju-najomne-a-istoty-su-drahe.html#ixzz2ShEYOoY3

streda 20. marca 2013

Nechtění alebo o ženách, ktoré stratili deti

Za 10 minút sa v živote človeka môže toho veľa udiať, a to od skutočných banalít, až po osobné tragédie. Sú situácie, keď sa banalita stretne s tragédiou, a tak za 10 minút môže človek zmeškať vlak a zároveň prísť o vlastné dieťa. To sa stalo aj Sare Sebastianssonovej, postave z knihy Nechtění od švédskej autorky Kristiny Ohlssonovej, ktorá si počas neplánovanej 10 minútovej prestávky vlaku X-2000 rozhodla trocha vyvetrať hlavu a vybaviť si jeden súkromný telefonát. Do rýchlika však už nestihla nastúpiť, a tak stratila kontrolu nad vo vlaku spiacou maloletou dcérkou.

Čitateľovi detektívky je okamžite jasné, že sa schyľuje k zločinu a skutočne sa na ďalších stranách dozvedá, že dieťa bolo unesené. Stratilo sa bez stopy, hoci vo vlaku sedeli aj ďalší cestujúci. Prax je však taká, že ak má desať svedkov popísať nejaký skutok, vyšetrovatelia sa dozvedia iba 10 odlišných verzií a 10 rôznych opisov podozrivých osôb. Aspoň také sú skúsenosti knižného vyšetrovacieho tímu pod vedením Alexa Rechta. Jeho členovia a aj čitateľ dúfa, že zostane len pri únose, ale to by nebola severská detektívka, keby autori neprekračovali hranice vlastného žánru. Únosov tak bude viac a neskončia sa práve šťastne.

Podľa vyšetrovateľa Alexa Rechta sa vraj deti nestrácajú samé od seba, strácajú ich rodičia, aj keď v prípade kriminálky Nechtění rodičia až tak nezlyhali, teda aspoň nie v čase únosov. Vina je skôr skrytá v minulosti a nebola by vlastne ani vinou, keby nebolo samozvaného sudcu. Viac by som však už naozaj prezrádzať nechcel, lebo predsa len ide o detektívku a vytárať zápletku dobrej detektívky by si buď zaslúžilo minimálne podmienečné tresty s povinným ročným čítaním iba kníh z červenej knižnice alebo zablokovaním konta v knižnom eshope.

Nechtění je skutočne napínavá jazda a precízna sonda do psychológie zločinu. Pri čítaní som miestami hrýzol do vankúša (polštáře), pretože nič neznášam viac ako násilie páchané na deťoch. Napriek tomu, že autorka nenechala svojich hrdinov ani raz použiť strelnú zbraň, fyzického a psychologického násilia vo svojom debute naservírovala aj na dva romány. Hoci prirovnanie Kristiny Ohlssonovej ku kráľovi nórskej detektívky už vyznieva ako klišé, napriek tomu si neodpustím na Škandináviu trochu sexistickú poznámku, že Kristina Ohlssonová je Jo Nesbø v sukni.

Kniha Nechtění vychádza 29. marca 2013, vydáva ju Kniha Zlín a jej už teraz udeľujem 9 mäsových guličiek Kötbullar z 10-tich.



Kristina Ohlssonová - Vydavateľstvo: Kniha Zlín, 2013, Preklad: Luisa Robovská

Každý deň má niekto narodeniny

Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.

Aj preto je dobré, že v slovenskej modernej literatúre vznikla možno primárne pre ženy určená knižka Každý deň má niekto narodeniny, v ktorej sa objavila nová literárna hrdinka Nina Rybanská. Autorka Silvia Bystričanová vsadila svoju hlavnú postavu do slovenského mestského prostredia, pričom ju necháva riešiť si typické emočné, pracovné a vzťahové problémy, ktoré ťažia mnohých jej a aj autorkiných rovesníkov.

Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.

Na začiatku príbehu o každodenných narodeninách je sen, ktorý si bývalým zamestnaním a partnerským vzťahom frustrovaná Nina, túži naplniť. Tým snom je bylinkami prevoňaná čajovňa, ktorá by sa stala aj domovom kníh, a zároveň by oživila genius loci bývalej mestskej starobylej lekárne. Prvým krokom je tak získanie vyhliadnutého priestoru, pričom nevyužíva len svoj šarm, ale aj čistotu ducha a úmyslov, ktorými presviedča majiteľa - človeka s povesťou mizantropa, no v skutočnosti tajného filantropa, ktorý jej vysnívaný priestor prenajme.

Okrem vzájomne prospešného obchodného vzťahu však vznikne aj priateľstvo starého muža a mladej ženy, ktorému zvláštny esprit pridávajú aj knihy a spoločné utorkové večerné čítania. Práve v tomto momente sa príbeh Niny Rybanskej stáva podobný tomu Yambovmu. Tak ako si Ecov Yambo v rodinnom sídle obklopený knihami rekonštruuje svoju stratenú minulosť a autobiografiu, Nina si uskutočňovaním sna postupne upratuje aj svoj emočný život a zachraňuje si svoju budúcnosť.

Autorka knižné kapitoly veľmi príznačne nazýva stretnutiami, pričom okrem stretov s ľuďmi, sú to aj zblíženia sa s literárnymi postavami a ich autormi, ale aj stretnutia s emóciami, víziami, ideálmi, túžbami, tancom, chuťami, vôňami a aj Bavorskom. Každé s týchto stretnutí formujú Ninin život, no práve spoločné sedenia so svojím dobrodincom Guttmanom a literatúrou, jej napomáhajú zbavovať sa vlastného strachu z lásky. Nina časom pochopí, že vlastne po ničom inom ako láske netúži. Tak sa v knihe vynára ďalšia, nie však posledná rovina. Autorka vytvára akúsi novú vrstvu, ktorá je venovaná vyvíjajúcemu sa vzťahu Niny a Ronyho, premieňajúceho sa z mileneckého priateľstva na lásku a dôverou naplnené partnerstvo.

Tým však Silvia Bystričanová v otváraní ďalších prienikových rovín románu nekončí. K láske necháva dospieť aj Nininu kamarátku Sandru. Sandra je okrem hudobného nadania aj „skypeová" múza anonymného básnika, ktorého veršovanie prináša Sandre večerné uspokojenie. Autorstvo v knihe obsiahnutých básničiek autorka pripísala grafikovi a publicistovi Waldemarovi Švábenskému, priateľovi a spolupútnikovi Jozefa Urbana. Cesty básnika a Sandry sa stretnú práve v čajovni Niny Rybanskej, čím sa z jej sna stáva zhmotnené miesto meniace životy.

Áno, miesta môžu v sebe skrývať takéto magično a túžby sa môžu plniť, čo mimochodom dokazuje aj autorkin sen o literárnej prvotine.




Kniha Každý deň má niekto narodeniny vychádza 20.3.2013 vo vydavateľstve Slovart.