Pred Pocitom konca som od Juliana Barnesa nič nečítal, no už
po pár stranách mi bol autor zvláštne blízky. Nielen príťažlivosťou textu, ale
aj akousi tesnou dôvernosťou, ktorá sa vynárala z viacerých obsahových a ideových
vĺn. Barnesove rozprávanie mi tak od začiatku pripomínalo akúsi syntézu dvoch
mojich obľúbených autorov a mojej vlastnej vnútornej reči, akéhosi
imaginárneho denníka. Hrdinove spomienky na stredoškolské časy, kamarátstvo,
prvé lásky a mládežnícke avantúry u mňa oživili Remarqueových Troch
kamarátov. V ostatnom spôsobe písania o dospievaní, sexualite, vzťahoch,
stárnutí a aj v nepredvídateľnej pointe, nachádzam zase podobnosť s Barnesovým
britským kolegom Ianom McEwanom.
Pocit konca je viacgeneračnou výpoveďou, pričom čitateľ má počas
čítania na mnohých miestach pocit, že Bernesovi dokonale rozumie, respektíve,
že autor rozumie čitateľovi. Hlavným hrdinom rozprávania je šesťdesiatnik Anthony
Webster, žijúci sám v udržiavanom a čistom byte. Separuje odpad, dobrovoľníči
v nemocnici a považuje sa za znášanlivého človeka. Je vo veku, keď sa
prirodzene rekapituluje a bilancuje život, pričom k plávaniu proti prúdu
ľudského času ho núti aj podivné dedičstvo.
Anthony (Tony) si postupne uvedomuje,
že v jeho živote boli súčty a odčítania, no pocit neistoty vyvoláva
počet súčinov, ak vôbec nejaké v jeho prežívaní boli. Hoci sa Barnes zaoberá
historickým časom z pohľadu jediného človeka, jeho historické úvahy sú miestami
skutočne filozoficko-historiografické.
História je tak podľa Barnesa lžami víťazov, no zároveň
sebaklamom porazených. Prirovnáva ju ku chlebu s cibuľou, ktorý sa ešte
dlho po konzumácii vygrguje, ozýva sa, kolíše medzi tyraniou a vzburou,
vojnou a mierom. Príbeh o pocite konca je však dokonale vystavaný na
inom autorovom výroku o dejinách. História je istota, nadobudnutá v okamihu,
keď sa nedokonalosť pamäte spojí s nedostatkami dokumentácie.
Aj Tonyho
spomienky sú miestami živé, inde zase zahmlené, stratené v čase. Rekonštruujú
sa len v stretnutiach so živými ľuďmi zo spoločnej minulosti a prostredníctvom
trvalejších slov, zachytených písmom v korešpondencii a v útržku
z priateľovho denníka. Práve tieto skúsenosti privedú Antonyho k spytovaniu
si svedomia, k pocitu viny voči svojej bývalej manželke, ale aj k vôbec
k prvej priateľke - milenke, ktorá mu po desaťročiach vstupuje do živej časovej
úsečky a prináša nové nečakané odhalenia.
Anthony dospeje k poznaniu, že okrem objektívneho času
existuje aj čas subjektívny, ktorý človek nosí rovno pri pulzujúcej tepne na
vnútornej strane zápästia. Práve tento osobný čas je ten pravý a meria sa
podľa vzťahu človeka k vlastnej pamäti.
Pocit
konca - Julian Barnes, Vydavateľstvo: Artforum, 2012
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára