Gotlandské tiché noci

Kto len trocha s väčším záujmom sleduje knižný svet, musel si určite všimnúť, že v posledných rokoch v detektívnom žánri kraľujú škandinávski autori. Slovenskému a českému čitateľovi možno nie sú všetci známi ako napr. Jo Nesbø, ale vďaka niektorým knižným vydavateľstvám sa zoznamovací proces zlepšuje, a tak si mnohí autori severských kriminálok nachádzajú cestu do knižných políc a elektronických čítačiek aj slovenských a českých milovníkov tohto žánru.

Vďaka vydavateľstvu Kniha Zlín medzi takéto autorky patrí aj švédska spisovateľka Mari Jungstedtová. Pôvodne sa síce živila žurnalistikou, pričom má za sebou aj prácu moderátorky televíznych správ, ale v súčasnosti sa naplno venuje iba literárnej detektívke, ktorá jej doma priniesla úspech. Žije neďaleko Stockholmu, ale leto trávi každoročne s celou rodinou na ostrove Gotland, ktorý sa stal hlavnou inšpiráciou jej detektívnych románov. Vo svojej tvorbe však využíva aj skúsenosti nadobudnuté počas jej žurnalistickej a mediálnej kariéry. Zo série o kriminálnych prípadoch z ostrova Gotland je aj román Této tiché noci, ktorý vychádza 30. októbra.

Jungstedtovej hlavný hrdina komisár Anders Knutas musí tentoraz vyriešiť dve celkom odlišné vraždy, ktoré narušia atmosféru predvianočného obdobia, na inak pokojnom ostrove Gotland. Prvou obeťou je starší muž, skrachovaný fotograf a alkoholik Henry Dahlström, ktorý len pár dní pred smrťou vyhral na konských dostihoch veľkú sumu peňazí. Druhou zavraždenou je iba 14-ročná Fanny, školáčka žijúca iba s matkou alkoholičkou, trpiaca nedostatkom lásky a pozornosti. Zdá sa, že obete vrážd teda nespája vôbec nič, no nebola by to dobrá severská detektívka, keby sa spojitosť nakoniec nenašla.

Možno pointa a zápletka nie je až taká nepredvídateľná ako u Jo Nesba, Stiega Larssona alebo Larsa Keplera, no napriek tomu je román Této tiché noci dobré oddychové čítanie, miestami pripomínajúce klasickú britskú detektívku, čo je každopádne vždy vhodná knižná voľba na sychravé jesenné a tiché noci.

Samovražda Západu - hľadanie strateného sebavedomia

„My sme vám to hovorili!", mohli by prehlásiť Chris Smith a Richard Koch, autori knihy Samovražda Západu, ktorá síce vyšla ešte v roku 2006, no v slovenskom preklade až v roku 2011. Slovenské vydanie tak uzrelo svetlo knižného sveta v čase najhlbšej ekonomickej krízy a možno aj vrcholiacej depresie Západu, čo si vyžiadalo aj krátky predslov jedného z autorov, v ktorom priznal, že hoci sa vo svojej knihe obaja autori zaoberali trendmi, ktoré ohrozujú západnú civilizáciu, akútnosť tohto problému ich samých dosť prekvapila. Na druhej strane Chris Smith deklaruje, že súčasný vývoj dokazuje, že hodnoty, ktoré určili vo svojej knihe ako kľúčové pre zachovanie toho, čo nazývame západná civilizácia, sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Podľa autorov za úspechom Západu stáli: kresťanstvo, optimizmus, veda, ekonomický rast, individualizmus a liberalizmus.
Tento môj text nechce byť hodnotiacou recenziou ani kritickou polemikou, skôr sa jedná len o akési poznámky v osobnom čitateľskom denníku, ktoré samozrejme vyjadrujú aj určitú mieru stotožnenia sa s podnetnými názormi autorov.

Na úvod je nutné poznamenať, ako je v ich názoroch definovaná západná civilizácia. Západom označujú kultúrnu, ekonomickú a politickú realitu USA a Európy, nevynímajúc ani východnú Európu, Írsko, Španielsko, Portugalsko, Kanadu, Austráliu a Nový Zéland. Teda rozhodujúci v definovaní Západu nie je podľa nich geografický rozmer, ale kultúrny odkaz európskeho dedičstva. Takto chápanej západnej civilizácii pripisujú mnoho pozitívnych vlastností, pričom ju považujú za najúspešnejšiu zo všetkých minulých a súčasných civilizácii. Zdrojom inakosti a aj úspešnosti sú hlboko zakorenené ideály a kľúčové faktory, ktoré ju priviedli k úspechu a spomínam ich už vyššie.


Kresťanstvo

Podľa autorov bolo práve toto náboženstvo prvým individualizovaným, aktivistickým a sebazdokonaľujúcim hnutím na svete. Z individuálnej spásy a transformácie osobného správania urobilo svoje ústredné princípy a ako prvé na svete hlásalo, že je prístupné každému bez rozdielu na etnicitu, rasu, pohlavie a sociálny status.

Hodnotenie kresťanstva však naozaj nie je nejakým bigotným chválospevom, naopak na viacerých miestach autori nepopierajú tienisté stránky tohto hnutia, ktoré sú spojené hlavne s inštitucionalizovaním sa v cirkevné spoločenstvá, keď sa postupne z prenasledovaných stávali prenasledovatelia, keď jednoduchú prvotnú podstatu kresťanstva prekryli prísne teologické pravidlá, keď sa cirkev stávala dôležitejšia ako jej členovia. To však podľa autorov našťastie nezničilo ideály, ktoré sa v kresťanstve zachovali a pretransformovali sa aj do iných oblastí západnej civilizácie. Prežili aj ideály hľadania osobnej slobody a význam vnútorného života, znásobené v protestantskom hnutí, ktoré kresťanský individualizmus a osobnú slobodu jednotlivcov ešte posilnilo.

Od konca 19. storočia je však podľa autorov pozitívne dedičstvo kresťanstva devalvované nielen vzostupom cynizmu, nihilizmu, depresií, ale aj názorovou nejednotnosťou kresťanských spoločenstiev, pričom aj v tomto argumentačnom dialógu ťahajú za kratší koniec tolerantné protestantské denominácie a liberálne krídlo katolicizmu. Liberálneho ducha kresťanskej rovnosti tak ohrozujú fundamentalisti, a tak sa zosúladenie moderného sveta s opätovným výkladom tradičných hodnôt neuskutočňuje v potrebnej miere.

Optimizmus

Optimizmus podľa autorov dominuje v západnej civilizácii od jej počiatkov až po začiatok 20. storočia. Západ sa dynamicky rozvíjal, západné myslenie a veda vďaka optimizmu nepoznali hranice a to aj vďaka tomu, že sa zameriavali na praktické ciele a vylepšenie sveta. Optimizmus je tak integrálnou súčasťou Západu, no napriek tomu ho v 20. storočí, hlavne po dvoch svetových vojnách a globálnych problémoch a krízach, ohrozuje aj neustále vzrastajúci pesimizmus. Podľa autorov musíme obnoviť vieru v človeka schopného zdokonaľovať sa, vieru vo veľkoleposť ľudskej mysle a nezabúdať pri tom ani na slobodnú vôľu, aj keď zároveň priznávajú, že pri úvahách o budúcnosti optimizmu je náročné byť optimistom.

Veda

Podľa autorov aj pri vzniku západnej vedy stálo nepriamo kresťanstvo. V kresťanskom kultúrnom okruhu je tento argument asi legitímny a pre jeho podoprenie majú autori nasledovné vysvetlenie. Západná veda sa rozvinula v 13. až 17. storočí a nevyhnutnou podmienkou jej vzniku bola viera v jediného všemocného Boha, ktorého dokonalý výtvor predkladaný Bibliou, čakal na racionálne a vedecké vysvetlenie. Od renesancie do tohto procesu mal vstúpiť aj humanistický optimizmus a jeho úctivý pohľad na človeka ako na najvyšší boží výtvor, ktorý sa zároveň podieľa na procese stvorenia prostredníctvom nových objavov, umenia a vedy.

Veda od renesancie neustále posilňovala a v období industrializácie sa stala skoro novým náboženstvom. Vstupom do atómového veku však začala získavať stále viac nepriateľov. Napriek tomu, že aj v súčasnosti formuje svet viac ako kedykoľvek predtým, mnoho ľudí jej prestáva dôverovať, obracia sa k náboženskému a predvedeckému svetonázoru a tieto myšlienky majú žiaľ aj svojich intelektuálnych hlásateľov. Autori sa na tomto mieste priznávajú dokonca k názorovému preháňaniu, s ktorým sa však nedá nesúhlasiť. „Samotnému poznaniu, ktoré by malo vzbudzovať u ľudí na Západe záujem a zjednocovať ich, hrozí, že sa stane záľubou menšiny zavretej medzi múrmi univerzít, výskumných inštitúcii a korporácií, zabarikádovanej pred novým druhom barbarov, ktorí sú už za mestskými bránami, a ktorí na obdiv vystavujú svoju nevedomosť a prevaľujú sa v bahne emocionálnej imbecility. Niektorým z týchto nových barbarov sa dostalo „vzdelania" na našich univerzitách, sú výreční, inteligentní, cynickí pri presadzovaní antiintelektuálnych hodnôt. Menej talentovaných nevedú k poznaniu a civilizácii, ale k ich popieraniu".

Rast

Faktorom úspechu Západu je aj rast spojený s priemyselnou revolúciou, industrializáciou, vedecko-technickým pokrokom a kapitalizmom. Autori samozrejme vyzdvihujú silu kapitalizmu, podčiarkujú jeho víťazstvo nad inými ekonomickými systémami a pripisujú mu ekonomický rast, ktorý viedol k nebývalému populačnému rastu, dlhovekosti a blahobytu. Na druhej strane klasickému kapitalizmu pripisujú aj negatívne dôsledky ako sú výrazná stratifikácia spoločenských vrstiev, centralizácia moci, vysávanie humanistického ducha a ekologické problémy.

Napriek tomu vyzdvihujú jeho transformáciu na kapitalizmus nového typu, ktorého silou nie je kapitál, pracovná sila, ale inovácie, tvorivosť, rozum, individuálna sloboda a autonómna osoba. Tento typ kapitalizmu nazývajú personalizovanou ekonomikou, pričom "kapitalizmus akoby odstraňoval sám seba".

Individualizmus

Autori nepoukazujú na individualizmus, ktorý komunistické diktatúry nazývali sebeckým a pokúšali sa ho nahradiť kolektivizmom. Chápu ho ako prejav autonómnej slobody, ktorý sa vinie dejinami Západu od kresťanstva až po liberalizmus a modernú postindustriálnu spoločnosť. Tento typ individualizmu viedol vždy k vyšším nárokom na osobnosť a jeho vyvrcholením je presvedčenie, že každý jednotlivec napĺňa svoj jedinečný osud.

Individualizmus ide v občianskych otvorených spoločnostiach ruka v ruke s liberalizmom a s ekonomickými a prosociálnymi aktivitami, ktoré mali v konečnom dôsledku výrazný dopad na celé spoločenstvá a komunity. „Individualizmus je, a vždy bol, eticky náročný. Je tiež značne skupinový - najväčší individualisti, od Ježiša cez Johanku z Arku až po dnešných umelcov a finančných magnátov, boli skvelí komunikátori a budovatelia komunít".

Liberalizmus

Podľa autorov sú všetky západné spoločnosti organizované podľa liberálnych princípov, a to takým spôsobom, ktorý vidno v nezápadných spoločnostiach len zriedkavo. Napriek tomu však jasne definujú aj ohrozenia liberalizmu, ktoré súvisia s odklonom od morálnych hodnôt, nedostatkom vyšších ideálov, relativizovaním pravdy a s oslabením záväzku voči spoločenstvu. Ohrozením je aj zamieňanie si liberalizmu s prázdnym konzumom a presun vážnych politických otázok a vládnutia k banalitám a politickým škandálom.

V kapitole o liberalizme sa potom nachádza aj odsek, ktorý ako by bol napísaný po dôkladnom sledovaní slovenskej politickej reality: „Čím je spoločnosť pluralistickejšia a čím sa viac globálne otázky navzájom posilňujú s lokálnou identitou, tým viac sa moc nachádza všade a nikde. Sila národného štátu a národnej byrokracie sa rozdrobila. Politické vzrušenie patrí čudákom a „osobnostiam", novým hviezdam, ktorým média s potešením zabezpečia krátku slávu, o ktorú ich s rovnakým potešením aj pripravia".
No a podobnosť so Slovenskom v definovaní „liberálnych štátov" Latinskej Ameriky, by som radšej ani nechcel vidieť, „V kvázi liberálnom štáte funguje demokracia, trhová ekonomika a dodržiavajú sa zásady právneho štátu, ale zvyky a ideály liberalizmu nie sú v tamojšej spoločnosti plne zakorenené. Kvázi liberálny štát má mnohé výhody liberálnej civilizácie, chýba mu však prinajmenšom jeden z jej základných aspektov - úplná sloboda jednotlivca, rovné postavenie všetkých občanov, zmysel pre spoločnú identitu a spolunáležitosť, náboženská sloboda, mierumilovná tolerancia k menšinám, súcit so slabšími a praktická pomoc týmto členom spoločnosti, schopnosť rôznorodých prvkov účinne spolupracovať a schopnosť prečkať a nahradiť zlú vládu".

Na záver musím napriek mnohým prezentovaným kritickým myšlienkam podotknúť, že Samovražda Západu vôbec nie je pesimistickým traktátom. Autori netvrdia, že dnešní ľudia na Západe sú horší než predchádzajúce generácie, a že západná etika sa nerozvinula, a že Západ upadol. Prečo teda mali potrebu takúto knihu vôbec napísať a zamýšľať sa nad budúcim smerovaním Západu?

Jednoducho asi mali iba potrebu zdvihnúť varovný prst, pretože podľa ich úvodných slov si všimli, že „sebazdokonaľujúci, presvedčený a zodpovedný jedinec, plne zakorenený v liberálnej komunite a so zmyslom pre povinnosť voči nej, vymiera. Vieru nahradil agnosticizmus či relativizmus. Optimizmus nahradil fatalizmus. Zmysel pre pokrok nahradili zlé predtuchy. Sny vystriedali nočné mory. Namiesto úspor a odkladania uspokojenia máme okamžitú spotrebu. Namiesto usilovnosti máme rozcitlivenosť...namiesto idealizmu máme cynizmus, namiesto zmyslu a účelu máme peniaze. Namiesto rozumu máme emócie. Namiesto múdrosti máme odborníkov. Namiesto kultúry máme subkultúry. Namiesto vážnosti máme triviálnosť a pôžitkárstvo. Namiesto tvrdej skúsenosti máme povrchnosť. Miesto zúfalstva zaujala depresia. Namiesto skutočných vzorov máme nudné celebrity. Namiesto autority alebo súhlasu máme nezhody. Združovanie nahradilo delenie sa".

Samovražda Západu - Richard Koch, Chris Smith, Vydavateľstvo: Premedia, 2011


O AUTOROCH:


Richard Koch (1950) je konzultant, podnikateľ a autor viacerých kníh. Väčšina z nich rozvíja Paretovo pravidlo, podľa ktorého 80 percent všetkých výsledkov vzniká z 20 percent príčin. Svoj koncept používal aj pri investovaní, čo mu prinieslo veľký úspech. V knihách ho aplikoval nielen na podnikanie a osobný život, ale súvislosti našiel aj s Darwinovou evolučnou teóriou. Podľa Kocha dosiahneme viac, ak sa uvoľníme, viac si užívame život a zameriame sa na veci, ktoré sú pre našu osobnosť najdôležitejšie.


Chris Smith (1951) je britský politik, minister kultúry, médií a športu v prvej vláde Tonyho Blaira. Do praxe uviedol pojem kreatívna ekonomika, podarilo sa mu presadiť myšlienku o návratnosti investícií vkladaných do kultúry a tvorivých profesií. Medzi jeho úspechy patrí napríklad zavedenie voľného vstupu do väčšiny britských galérií. V roku 2005 mu bol udelený titul lord Smith z Finsbury a natrvalo bol vymenovaný do Snemovne lordov. Dodnes je angažovaný vo viacerých kultúrnych iniciatívach.

Vanda Rozenbergová: Moje more

Mená vo svojej prapôvodnej podobe vyjadrovali vlastnosti nositeľa. Často boli večnou pripomienkou jeho činov, konania a charakterových vlastností. Neskôr sa však ustálil určitý súbor používaných mien, ktorých funkcia je hlavne rozlišovacia a v moderných spoločnostiach sa ich významovosť stala okrajovou. O výbere mena rozhodujú rodičia a potom ešte autori literárnych útvarov. Vanda Rozenbergová si vo svojom prvom románe Moje more dala pri výbere mien skutočne záležať a akoby im pritom vrátila ich pôvodnú podstatu.

Románu dominujú štyri hlavné postavy, ktorých osudy sú premostené nielen fenoménom náhody, ale možno aj predurčenosťou, aj keď vzájomné dosahy sú skôr minimálne ako fatálne.

Kalista

Kalista  - ženské meno latinského a gréckeho pôvodu,  Calista (tá, ktorá je najkrajšia), ale v latinčine sa používa aj v prenesenom význame CALIXTA, čo v dobách raných kresťanov predstavovalo pohár - kalich používaný pri náboženských obradoch. Kalich môže symbolizovať spasenie ako aj život a pravdu. Kalista stratila v živote toho veľa, ale vždy sa dokázala so stratami vyrovnať, aby sa nakoniec našla v predpovedaní budúcnosti, v chlácholení stratených. Dokáže im hovoriť iba dobré veci, čo vlastne chcela počuť vždy aj ona sama, a tak prežíva svoju vlastnú predpoveď. Verí v dobro aj v prípadoch, kde iní vidia vinu.

Niki

Niki, Nikolaj – meno francúzskeho pôvodu v preklade znamená "víťazstvo". Ľudia s uvedenými menami pôsobia na prvý pohľad ako flegmatici. Nevedeli by však žiť bez pevného cieľa. Sú stále bojovne naladení, no bojujú najmä sami so sebou. Ide o veľmi inteligentné bytosti, na ktoré ale už od raného detstva treba pôsobiť, aby sa neuzatvárali do seba a brali do úvahy aj svoje okolie. Nedávajú veľmi najavo svoje city a priateliť sa s nimi je dosť ťažké. Niki je mladý muž s fóbiami a celoživotnou kinetózou, ktorou netrpí len vtedy, keď sám šoféruje, čo však tiež nerobí rád. Miluje krásu, obklopuje sa estetickými vecami a nábytkom, ktorý by chcel raz predávať. Je inteligentný, ale povrchný a nedôsledný. Nečíta knihy a pohoršuje sa nad mnohými vecami. Bočí od ľudí, prekážajú mu ľudské pachy, nedotýka sa vecí, ktorých sa predtým dotkol niekto iný, no napriek tomu si nájde svoju spriaznenú dušu.

Ester

Ženské meno Estera, Ester má hebrejský pôvod a význam tohto mena je "hviezda". Samotné meno vyžaruje zraniteľnosť a zároveň aj silu. Estera je dosť aktívna, jej slabosťou je však introvertnosť a hanblivosť. Potrebuje, aby jej ľudia rozumeli a nezradili ju. Nositeľka mena Ester je osobou intuitívnou, jasnozrivou a dokáže nezištne pomáhať. Neobklopuje sa vecami, zavadzajú jej. Je krásna, praktická a sčítaná, no napriek tomu neschopná nájsť si partnera, s ktorým by tvorila pár. Napriek tomu si v dospelosti nájde cestu k matke, ktorá bola príčinou jej postmoderného pustovníctva.

Karol

Karol je mužské meno germánskeho pôvodu.  V preklade znamená "muž, manžel" a vzniklo z neho aj slovo kráľ. Je rodeným mužom činu. Pracuje na tom, aby bol úspešný a aj keď sa mu to niekedy nedarí, nikdy sa nevzdáva. Má jednu slabosť,  priveľa mudruje, kombinuje a plánuje, a preto sa mu občas stáva, že nevyužije možnosti, ktoré mu osud prináša. Často počúva iba sám seba, je ľahostajný a dokonca ignoruje aj svoj vnútorný monológ. Vždy dosiahne po čom túži, živí sa tvorivou prácou, s cieľom zanechať po sebe hmatateľnú stopu. Keď sa však stane svedkom tragédie, zožiera ho pocit viny, podlieha depresiám, cíti sa unavený a hrozí mu, že ho zožerie vlastná posteľ. Rúti sa do krízy, ničí si manželstvo a to len preto, že už dávno zabudol vnímať vnútorný svet svojej polovičky a ignoroval lásku k moru, ktorá ich kedysi zblížila.

Neviem, či je ťažšie napísať zbierku poviedok alebo román. Prosto nemám tú skúsenosť, čo však nie je prípad Vandy Rozenbergovej. Tak ako stvorila skvostnú a inšpiratívnu knihu poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, podarilo sa jej napísať aj netuctový slovenský román. Príčinou jej literárneho úspechu je určite jej talent a cit pre autentické písanie, no možno by sme nemali podceňovať ani jej meno.

Ženské meno Vanda má poľský pôvod, ale jeho význam je nejasný. Pravdepodobne vzniklo z domácej podoby slovanského mena Václav, ktoré znamená "viac slávny". S nositeľkami tohto mena sa na Slovensku stretávame len výnimočne. Vandy sú vraj veľmi inteligentné a ich pamäti analytického typu nič neujde. Žijú veľmi impulzívnym a egoistickým životom. Ich totemovým zvieraťom je labuť, preto sa môžu zdať namyslené, kým v skutočnosti sú úzkostlivé. Pôsobia nežne a prahnú po láske a dôvere.

Alica v krajine prízrakov

Simon Mawer - Dívka, která spadla z nebe 

„Ten sen. Padací sen, létací sen, černá díra, do níž chvíli střemhlav padá a chvíli se v ní vznáší, a svět kolem ní ubíha hned pomaleji, hned zas tak rychle, že vidí jen šmouhy“. 

Hoci tento úryvok pripomína pád rozprávkovej Alice do Krajiny zázrakov, v skutočnosti citujem pocity inej literárnej Alici, ktorá je nasadená v treťom roku druhej svetovej vojny na špeciálnu akciu britských špeciálnych síl.

Samotnému nočnému výsadku na nacistami okupované francúzske územie predchádzal jej špeciálny výcvik, ktorý zabezpečuje tajná organizácia, vidiaca v mladej britskej dievčine, s výbornou znalosťou francúzštiny, vhodný typ na splnenie tajného plánu s vyšším poslaním. Okrem všetkých tých zručností, ktoré si podobná akcia vyžaduje, sa však budúca agentka musí naučiť veľa sa nepýtať, mnohé tajiť, pôsobiť fádne a hovoriť presne toľko, aby každá ľudská zvedavosť bola uspokojená a nie prebudená. V prípade mladej atraktívnej ženy by práve nútené ovládnutie zvedavosti, citov a temperamentu mohlo byť prekážkou k úspechu, no Anne-Marian Sutro sa osvedčí.

Na samom počiatku atómového veku sa tak mladá Britka s francúzskymi koreňmi ocitá v akoby v krajine za zrkadlom, kde aj objednanie čiernej kávy s cukrom a mliekom v obyčajnej parížskej kaviarni, môže vzbudiť podozrenie a zmarenie celej tajnej akcie, pretože by bolo každému jasné, že infiltrovaná osoba pochádza zo sveta, kde aj napriek všade zúriacej svetovej vojne, mnohé veci fungujú stále v normálnych a zabehnutých koľajách.

Anne-Marian Sutro alias Alica je tak v záujme vyššieho cieľa nútená prijať úlohu osoby s dvoma identitami, s dvoma menami, netušiac, že jej vojensko-špionážna akcia jej prinesie aj rozdvojenosť citov, pociťujúc lásku k dvom mužom súčasne, čo však len dokazuje, že vojna skutočne láske nepraje.

Kniha Dívka, která spadla z nebe  vychádza 11. októbra 2012 vo vydavateľstve Kniha Zlín.

Anotácia:

Marian Sutro je napůl Angličanka, napůl Francouzka. Ve třetím roce druhé světové války ji mimo jiné právě pro její perfektní znalost francouzštiny naverbuje francouzská sekce britských zvláštních jednotek a Marian se začne připravovat na výsadek v okupované Francii. Během náročného výcviku se naučí zacházet se zbraněmi, výbušninami a vysílačkami, snášet fyzickou zátěž i drsné metody výslechu, skákat padákem a pohybovat se v utajení v zemi, kde stejně nebezpeční jako okupanti mohou být kolaboranti nebo zdánliví spojenci. Její mise ve Francii má ale kromě podpory domácího odporu ještě jedno, velmi speciální poslání: přesvědčit mladého fyzika Clémenta, jehož výzkum by spojenci rádi využili v nevypsaném závodu o zkonstruování atomové bomby, aby opustil svou zemi a odletěl do Anglie. Skutečnost, že ji s Clémentem pojí citové pouto z dob společného dospívání, může Marian pomoci - anebo jí úkol hodně zkomplikovat.