Trhová vzťahonomika, manželstvo očami ekonómie

Pre mnohých ľudí je ekonómia jedna veľká španielska dedina, pričom toto slovné spojenie nadobudlo v týchto krízových časoch aj trpko vtipný rozmer. V čom však spočíva averzia voči ekonómii? Prečo je považovaná spolu s politikou za akési panské huncútstvo? Príčina bude asi v tom, že jej zákonitosti sú často politikmi a ekonomickými analytikmi prezentované ako veľmi nudné fakty a čísla. Človek si síce uvedomuje jej význam, ale má pocit, že táto exaktná veda je prezentovaná nezrozumiteľne, aby jej v podstate až na zasvätených nikto nerozumel. Je pochopiteľné, že ekonómia už dávno stratila rozmer starogréckeho Oikos Nomos, no a súčasní ekonómovia často a možno aj zámerne zabúdajú na Occamovu britvu.

Preto laika vždy poteší, keď niekto vyrukuje s názormi, ktoré ekonómiu predstavujú ako veľmi jednoduchú a pre život prirodzenú vedu. Po knihách Freakonomics (s podtitulom Skrytá stránka všetkého) a jej voľného pokračovania SupeFreakonomics, sa na našom knižnom trhu objavilo aj slovenské vydanie amerického bestselleru s názvom Vzťahonómia.

Americké autorky Paula Szuchman a Jenny Anderson vytvorili pojem Vzťahonómia, ktorý chápu ako vnášanie ekonómie (skúmanie spôsobu ako ľudia, podniky, spoločnosti rozdeľujú obmedzené zdroje) do partnerských vzťahov a manželských zväzkov. Vzťahonómia (ekonómia vzťahov) má podľa autoriek poukazovať na to, ako zužitkovať obmedzené množstvo času, energie, peňazí a libida, aby boli partneri šťastní, a aby manželstvo prekvitalo.

Paula a Jenny celé desaťročia pracovali pre Wall Street Journal a New York Times, teda v redakciách, v ktorých bol priestor presiaknutý makroekonómiou a burzovými indexmi, no napriek tomu sa chceli venovať aj praktickejšej forme ekonómie. Preto po množstve analýz rôznych ekonomických škôl a konzultáciách s renomovanými ekonómami, sa jednoducho zamerali na lásku a vzťahy. Nechali si vypracovať celoamerický manželský výskum a absolvovali množstvo osobných stretnutí s manželskými pármi, po ktorých sa vrhli do písania knihy s hypotézou, že manželstvo je jeden z najšpekulatívnejších podnikov vo svete ekonómie.

„Neviete podložiť žiadnym argumentom, že sa takáto investícia oplatí - približne v polovici prípadov sa neoplatí - ale aj tak do toho idete a dúfate a predpokladáte, že vy budete patriť práve k tej druhej polovici, ktorej sa investícia vráti. Tu je však problém - jediný spôsob, ako si zvýšiť šancu na úspech, je brať svoje manželstvo ako dlhodobú investíciu, ktorej sa nevzdáte v čase krízy, poklesu výnosov či protestov zo strany akcionárov".

Ich spoločná kniha okrem iného dokazuje, že v USA sú schopní napísať knihu o čomkoľvek, a že neviditeľnú ruku trhu je možné nájsť aj v obyčajnej manželskej deľbe práce. Dokonca aj manželský sex môže mať ekonomické zákulisie, a jeho absencia trhové riešenia. Autorky na podporu svojich tvrdení a názorov nepoužívajú len modely bežného prirodzeného ekonomického správania, ktoré sa v našich končinách nazývajú sedliackym rozumom, ale veľmi názorne operujú aj ekonomickými teóriami, používajúc odkazy nie len na tie úspešné, ale aj tie, ktoré sa ukázali ako mylné. Áno, aj bankroty môžu byť poučné. Prínosnom knihy je aj citlivý (ženský) humor a hoci sa primárne venuje partnerským vzťahom, nie je zbytočne sentimentálna.

Umyješ riad alebo pokosíš trávnik?

V typickom slovenskom manželstve by táto otázka mala jasné riešenie, no tradičné rodové rozdelenie domácich prác môže byť podľa autoriek zároveň zdrojom konfliktov. Na Slovensku teda možno, v USA skoro určite. Veď čo ak manžel dokáže uvariť chutnú večeru, ale manželka si pod vplyvom nejakých rurálnych tradícií bráni svoje kuchynské kráľovstvo a núti ho opravovať vodovodné batérie a vymieňať žiarovky, napriek tomu, že namiesto varenia by radšej kosila trávnik? Čo ak sú v podstate obaja partneri z takéhoto rozdelenia povinností nešťastní?

Expertky na ekonómiu a vzťahy majú na každý podobný manželský problém ekonomické riešenie a pravidlo. Tak napríklad v takomto prípade navrhujú využívať špecializáciu a komparatívne výhody. Niekto je prosto lepší v umývaní riadu a niekto to vie lepšie s motorovou kosačkou, pričom nie je rozhodujúce, či je mužom alebo ženou, ale to, čo by robil radšej a lepšie. Teda domácnosť by mala fungovať nie podľa toho, ako si myslíme, že by to malo fungovať, ale ako to funguje najlepšie, čo môže aj znamenať, že domáce práce sa nemusia deliť na presnú polovicu. Potešujúce zistenie, no nie?

Niekto má jednoducho v zadku vrtuľu a žije sa mu s ňou dobre. Ako však zariadiť, aby mohol aktívnejší z partnerov svoj rotor, z času na čas vypnúť? V takom prípade sa môžu uplatniť aj iné ekonomické pravidlá, ako napríklad to, že obed zadarmo neexistuje a stimuly vždy zaberú.

Paula Szuchman, Jenny Anderson: Vzťahonómia, Premedia, 2012

Medzi nami zvieratami

Rozprávok nikdy nie je dosť, čo ako rodič, bývalý predčítač, môžem len potvrdiť. Ak sa jedná o skutočne originálne rozprávky, tak tento výrok platí dvojnásobne. Do pokladnice pôvodných slovenských rozprávok prednedávnom pribudla naozaj zábavná, poučná a vďaka ilustráciám aj obrazovo očarujúca rozprávková knižka Medzi nami zvieratami.

Ako už názov prezrádza je o zvieratkách, ale v skutočnosti je hlavne o ľuďoch, deťoch a ich rodičoch, čo samozrejme mladšie deti netušia, ale s určitosťou to pozorným čítaním zistia. Dvanásť rozprávok, ako Ezopove bájky nastavujú alegorické zrkadlo nielen tým horším stránkam ľudského (detského) správania, ale niektoré majú rozmer aj inotajovej kritiky slovenskej (modernej) nerozprávkovej spoločnosti.




Autorke Viere Brunovskej sa podarilo do krátkeho príbehu zabaliť nielen unikátnu pointu, ale aj nenásilné mravoučné ponaučenie. Krátke textové útvary tak fungujú vynikajúco nielen samostatne, ale ešte lepšie ako kompaktnejší celok. Detský, ale aj dospelý čitateľ sa s ľahkosťou napája na autorkinu vlnu, pretože v krátkej rozprávkovej próze nenachádza len sám seba, ale aj čriepky zo súčasnosti a neviditeľné odkazy na ústnu tradíciu slovenských prísloví a porekadiel, ktoré môžu byť detskému čitateľovi (poslucháčovi) neznáme, ale vďaka rozprávkam ich môže objaviť.



Rozprávky sú unikátne aj tým, že na jednej strane sa pridŕžajú reálnej zoológie, aby vzápätí v záujme pointy vytvárali novú alternatívnu biologickú evolúciu. Magický rozmer takejto alegórii pridávajú aj ilustrácie slovenského výtvarníka Petra Kľúčika, ktorý už sám vo svojej bohatej tvorbe stvoril celý mytologický zverinec, pričom jeho bizarnej faune sú rozprávky Viery Brunovskej akoby šité na mieru.



Aby však tento text nevyznel príliš premúdrelo, čo rozprávkam skutočne nesluší, dodám asi toľko. Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, asi 30 km severozápadne od Prešporku, vo vydavateľstve Virvar, vznikla krásna rozprávková kniha, ktorej najväčším snom bolo, aby bola čítaná pred spaním, pri svetle nočnej lampy, a aby bájne zvieratá v nej spomenuté vstupovali deťom do nočných snov a učili ich rozlišovať medzi dobrom a zlom.



Medzi nami zvieratami - Viera Brunovská (napísala), Peter Kľúčik (namaľoval), Vydavateľstvo Virvar, 2012

Foto: Fotografie publikované so súhlasom vydavateľstva

Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Rodíme sa s pudom sebazáchovy a skoro celý život sa vyrovnávame s faktom, že náš život smeruje ku koncu. Napriek obavám z konca však príde čas, keď sa strach zo smrti akosi vytráca. Aj Mathea, hlavná hrdinka debutu nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold s názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, dospieva do podobného štádia, no po postupnom vyrovnaní sa s pocitom konca zamestnáva svoju myseľ úvahou, že pozemský svet opustí skôr, ako si niekto vôbec všimne, že existovala.

Až v starobe si uvedomuje, že celý život bola aj vlastnou vinou skôr osamelá ako spoločenská, no na sklonku života chce veľa vecí napraviť. Približuje sa k ľuďom, objavuje čaro komunikácie, no aj tak nadväzuje kontakty s podobnými zúfalcami ako je ona sama. S tými „normálnejšími“ jej to prosto ide oveľa ťažšie alebo vôbec. Nachádza sa tak v stave, keď trpí rovnakým strachom zo života aj smrti zároveň.

Stotožňuje sa s názorom, že všetko je vlastne veľké utrpenie. Keby si mohla vybrať náboženstvo, chcela by byť budhistkou, a ak by mala byť ovocím, tak jedine banánom, bezpohlavnou bylinou s plodmi bez semien. Prirovnaním samej seba k zakrivenému banánu reflektuje svoju nenaplnenú rolu matky. Keby mala dcéru, tak by jej odkázala svoje životné motto: „Keď ťa dcérka niekedy budú fotografovať, vždy trocha vyfúkni, zväčší ti to pery“. Takto to podľa Mathei chce príroda. Ide jej iba o zachovanie druhov, na jednotlivcov kašle. Matke prírode ide len o to, aby jednotlivci žili rýchlo, a aby sa generácie striedali a evolúcia napredovala čo najrýchlejšie.

Aj takéto filozofické myšlienky skrýva rozsahom útla knižka. Príbeh Mathei však napriek jej komplikovanému životu nie je tragédiou, je to skôr tragikomické rozprávanie a zmes vnútorných monológov ženy, ktorá napriek pokročilému veku (alebo vďaka nemu) rozmýšľa hlavne o medziľudských vzťahoch, živote a človeku ako takom, a to s nadhľadom a miestami humorným až kurióznym spôsobom. Jej postoje a úvahy sú však blízke aj mladému čitateľovi, za čo však s najväčšou pravdepodobnosťou môže aj vek autorky (ročník 1979), skrytej v koži zhrbenej ženy, ktorá čím rýchlejšie kráča, tým je menšia.

Vlhké miesta - Charlotte Rocheová

Vlhké miesta sa stali svetovým bestsellerom. Kniha bola preložená do 25 jazykov a predalo sa jej viac ako 2 milióny výtlačkov. Pre literárne dielo s takýmito referenciami je preto asi dosť tragické, ak si ju čitateľ kúpi vo výpredaji v supermarkete. Svojim spôsobom si však za to vraj môže sama, pretože je skutočne kontroverzná, a to okrem predajnosti často prináša aj pád a odmietanie. Mám rád výzvy, nie také, v ktorých sa rozhoduje medzi životom a smrťou, ale ak sa veľká časť čitateľskej obce postaví knihe chrbtom, tak presne to je ten typ výzvy, ktorú mám rád.

Už po úvodných stránkach som tušil, čo robí Vlhké miesta pre väčšinu nečitateľnou. Áno je to množstvo viet a celých kapitol točiacich sa okolo ritného otvoru, hemoroidov, vagíny a všetkých možných telesných tekutín. No ak sa čitateľovi pri takýchto témach zdvíha žalúdok, je nutné dávivý reflex potlačiť, presne tak, ako keď človek sleduje strašidelný horor alebo verne spracovaný krvák. Napriek tomu, že ho scény desia, aj tak sa snaží vydržať až do samého konca. Veď aj psychicky zdraví jedinci majú z času na čas potrebu zhliadnuť takýto typ filmu, hoci ho celý sledujú skrz prsty.

Apropo, keď už sme pri filme. Netradičné scény Vlhkých miest až tak veľmi nevybočujú ani od mnohých, ktoré sú súčasťou kinematografie určenej pre náročnejších divákov. Nech si každý milovník tzv. klubového filmu na tomto mieste spomenie na Hanekeho Pianistku, Ošimovu Koridu lásky alebo Kim Ki-dukov Ostrov a mnoho ďalších filmových kúskov, v ktorých sú sexuálne scény spojené s fyzickým násilím a sebapoškodzovaním. Práve bez týchto obrazov by tieto filmy nikdy neboli tým, čo ich robí viacrozmerným kinematografickým dielom.

Citlivejší čitateľ by mal aj k Vlhkým miestam jednoducho pristupovať s nadhľadom a tabuizované slová a neprijateľné témy vnútorne potláčať, presne tak, ako sa v Rokforte (Rokfortská stredná škola čarodejnícka) nevyslovuje meno Lorda Voldemorta. Jedine tak objaví celkom prozaický, no zároveň silný príbeh o mladej osemnásťročnej Helen, dievčati, ktoré túži po obyčajnej rodičovskej láske.

Po nevydarenom holení intímnych miest sa Helen ocitne na proktologickom oddelení. Pred týmto incidentom má jeden domov u matky, kam by otec neprišiel ani za svet, druhý má u otca, kam by zase matku nedotiahol nikto ani párom volov. Práve na pooperačnom lôžku v nej skrsne myšlienka, že jej tretím domovom by sa mohla stať nemocničná izba, kde by sa rodičia mohli konečne spojiť. Čoskoro však pochopí, že ani chirurgická operácia nebude tým tmeliacim elementom, a preto sa uchyľuje k nepochopiteľnej automutilácii (samoubližovanie), čím chce predĺžiť svoj pobyt v nemocnici a získať tak čas na obnovu polámaných rodinných vzťahov.

Fyzickú bolesť sa okrem analgetík snaží potláčať autoerotikou, alebo spomienkami na svoj mladý ale zároveň bohatý a bizarný sexuálny život. Kniha tak nadobúda už vyššie spomenutý viacrozmerný charakter. Stáva sa nielen výpoveďou o tienistých stránkach ľudskej a ženskej sexuality, ale je aj provokatívnym manifestom proti hysterickej hygiene a sterilnej estetike lifestylových médií.

PS: Kto neprečíta nepochopí, kto prečíta nezabudne, a preto raz stačilo!  :-)

Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti

Je dokázané, že starí rodičia môžu mať na výchovu svojich vnúčat veľmi blahodárny vplyv. Často aj reálny život prináša príbehy, keď si starý otec rozumie lepšie so svojím vnukom, ako s vlastným synom. Takýto vzťah a podobne silné puto vznikne aj medzi literárnym starým otcom Abrahamom Portmanom a jeho vnukom Jacobom.

Jacob dychtivo počúva rozprávania svojho staršieho príbuzného, ktorý počas druhej svetovej vojny stratil všetkých svojich príbuzných. Jeho život bol zachránený tak, že v rámci humanitárnej akcie, bol spolu s inými deťmi z východnej Európy, odsunutý na územie Veľkej Británie. Namiesto nacistami okupovaného Poľska sa tak jeho novým domovom stane sirotinec na území Walesu. Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti, je vlastne nielen pomenovanie tohto azylového miesta, ale aj názov debutového románu amerického autora Ransoma Riggsa.

Toto miesto je skutočne bizarné a ešte podivnejší sú jeho obyvatelia. Starý otec Abrahám prináša vnukovi každý večer nejaký príbeh viažuci sa k tomuto miestu, a aby mu vnuk uveril, ponúka mu aj pár dôkazov v podobe zažltnutých a trocha aj strašidelných fotografií. Vnúčik vyrastajúci v 21. storočí, teda vo veku internetu a digitálnych hračiek, nad príbehmi a fotografiami pochybuje, no napriek tomu sa necháva viesť rozprávaním, a príbehy o deťoch s výnimočnými schopnosťami a o netvoroch, ktoré sa ich snažia zneškodniť, prijíma ako fantastické spríjemnenie večera pred spaním.

Keď však jeho starý otec zomiera násilnou smrťou na okraji temného lesa, ocitá sa vôbec ako prvý na mieste činu a z úst umierajúceho prijíma zašifrované posolstvo. Blízkosť k smrti, temné vidiny a tajomstvo, ktoré úmrtie starého otca sprevádza sa podpíše aj na psychickom zdraví tínedžera. S odchodom starého rodiča sa Jacob nedokáže vyrovnať a po jeho smrti trpí akútnou stresovou reakciou, ktorá si dokonca vyžiada pomoc psychoterapeuta. Rozháranosť duše ešte viac vybičuje nájdenie ďalších dôkazov a fotografií v pozostalosti starého otca, ktoré len potvrdia existenciu ostrova so sirotincom pre zvláštne deti. Jacob hľadá osobnú záchranu, pričom sa chce zbaviť temných myšlienok a ťažkých vnútorných otázok, ktoré vyvolali ostatné rodinné udalosti.

Aj na odporúčanie psychiatra sa preto rozhodne navštíviť miesta, ktoré sú s tajomnou minulosťou rodinného príslušníka spojené a v tejto časti príbehu má aj čitateľ skutočne pocit, že sa vydáva riešiť temný príbeh z histórie, ktorá bola poznačená neľudskosťou a xenofóbiou. Na predmetnom mieste, na kopci nad mestečkom Cairnholm, hlavný hrdina skutočne nachádza ruiny sirotinca, o ktorom miestni obyvatelia veľa nevedia, snáď len to, že bol počas vojny zbombardovaný nacistami a jediným preživším bol mladý muž, ktorý bol rozhodnutý pomstiť nielen svoju pôvodnú židovskú rodinu v Poľsku, ale aj tú druhú novú, ktorú pochovali trosky azylového domova.

Práve na tomto mieste sa otvára druhá rovina príbehu, ktorá hovorí o deťoch s výnimočnými schopnosťami, od levitovania, cez neskutočnú fyzickú silu až po neviditeľnosť. Sú vraj skrytou vetvou ľudstva, tzv. krypto sapiens. Celé tisícročia sa skrývajúci pred svetom ľudí, pretože tí ich inakosť nazývajú dielom diabla. Maskovacím manévrom sú im potulné cirkusy, alebo život v akýchsi časových slučkách, v ktorých sa konkrétny dátum môže opakovať až do nekonečna. Čudné osadenstvo sirotinca slečny Peregrinovej žije v časovej slučke s dátumom 3. september 1940.

Priznám sa, že na tomto mieste ma záujem o príbeh trocha opúšťal, pretože od tohto momentu sa z rozprávania stáva skôr príbeh zo žánru fantasy, a tomuto druhu literatúry až tak veľmi neholdujem. Začína sa klasický zápas dobra so zlom, boj medzi svetom svetla a temna. Napriek tomu som presvedčený, že knižná predloha by sa mohla veľmi dobre pretransformovať na príťažlivú filmovú verziu, určenú nie len pre mládež a fanúšikov fantasy a sci-fi.  Na stránkach vydavateľstva Jota sa dokonca uvádza, že v USA okamžite po vydaní knihy v búrlivej aukcii na filmové práva zvíťazila spoločnosť 20th Century Fox, ktorej vedenie uvažuje, že réžiu filmu by filmová spoločnosť zverila do rúk tiež podivného Tima Burtona.

Národný satanista - hrdosť, násilie, temnota

Rôzne subkultúry vždy sledujem s veľkým záujmom. Síce v samotnej etymológií slova subkultúra predpona „sub“ vyjadruje niečo nižšie, v skutočnosti je pre subkultúry typickejšia skôr inakosť a snaha vymedziť sa voči majoritným kultúrnym vzorcom. Snažím sa vždy pochopiť tento ich charakter, je mi sympatická ich snaha byť opozíciou a alternatívou voči dominantnej kultúre, no ich kontrakultúrne snahy vnútorne odsudzujem.

O niektorých subkultúrach viem viac, o niektorých netuším ani mäkké f. Medzi také, ktoré sú pre mňa úplnou španielskou dedinou, patrí aj blackmetalová scéna. Asi aj preto som práve počas halloweenského dňa siahol po knižke Národní satanista od nórskeho autora Erlenda Erichsena. Je to jeho debutový román, v ktorom zúročil aj vlastné skúsenosti z blackmetalového prostredia, pričom nebol len radovým fanúšikom tejto hudby a štýlu, ale pôsobil aj ako bubeník v nórskych blackmetalových skupinách Molested a Gorgoroth.

Práve nórska blackmetalová hudba bola vraj v 90. rokoch 20. storočia najlepším vývozným artiklom Nórska v oblasti hudby, a fanúšikovia tohto štýlu po celom svete hľadeli na nórskych interpretov a kapely s patričným rešpektom. Ten kto sa v tomto žánri skutočne orientuje určite pozná udalosti, ktoré súviseli so vzostupom nórskej blackmetalovej scény a aj osobný príbeh Varga Vikernesa (vlastným menom Kristian Vikernes), ktorý stál pri zrode nórskeho blackmetalu a svoj temný životný štýl zobral skutočne veľmi vážne. Bol totižto obvinený z niekoľkých prípadov podpaľačstva a vypaľovanie kresťanských kostolov a v roku 1994 bol usvedčený aj z vraždy svojho kolegu Øysteina Aarsetha, gitaristu kapely Mayhem známého ako Euronymous.

„Inspirujeme se naší nenávistí vůči lidstvu, životu, dobru a radosti.“ 

Práve citátom zavraždeného hudobníka Euronymousa sa začína aj kniha Národní satanista a samotný dej je zasadený práve do tohto prevratného obdobia, keď stúpenci blackmetalu zapaľovali kostoly a vyhlasovali otvorenú vojnu spoločnosti. Hlavnými hrdinami sú dospievajúci mladí muži, ktorí sa po koncerte kapely Gorgoroth rozhodnú založiť si ešte lepšiu a hlavne vlastnú skupinu.

Ich nový sen sa stal skutočnou posadnutosťou a kniha, ktorá ich príbeh popisuje, je knihou o posadnutosti, s hlavným mottom: „Raz posedlý, navždy posedlý!“ Je to rozprávanie o posadnutosti hudbou, o snoch, o temnej nórskej prírode, ktorá je vraj hlavnou esenciou pre vznik temnej muziky. Autorovi sa podarilo verne opísať prerod osobností hlavných hrdinov, ktorí inšpirovaní aj inými hudobnými vzormi, nórskou prírodou a mytológiou skutočne založia úspešnú skupinu Stormvold. Pohltenie snom je však natoľko silné, že okrem fyzickej premeny a špecifickej móde, ktorá k tejto subkultúre patrí, prestanú používať aj svoje občianske mená a nechávajú sa oslovovať ako Vinterblod, Ljåvold, Demonu a Orcust.

Autorove rozprávanie sa týka hlavne dvoch hlavných postáv, zakladajúcich členov, ktorí k blackmetalu pristupujú s úplne rozdielnou motiváciou. Kým vyrovnanejšieho a citlivého Ljåvolda pôvodne zaujímala len hudba, vždy problémový Vinterblod je presvedčený satanista, raziaci protispoločenské a antikresťanské názory. Práve jeho prerod na patologickú osobnosť je ústrednou myšlienkou celého literárneho príbehu. Vinterblod sa riadi svojou ideológiou, zámerne opúšťa obyčajný svet a nazýva sa národným satanistom. Hlása odstup od ľudí, etiku považuje za utópiu, sociálne spolužitie za hlúposť a strach vsadený do systému. Volá po umení, ktorého vyjadrujúcim prostriedkom má byť aj agresia, oheň a násilie.

„Budeme co možná největším protikladem obecných hodnot naší doby, tedy nebezpečím pro lidi všech kultur a ras! Slovo satan znamená jak svobodu, tak i odpor, a pro nás jedinečnou norskou volnost. Přestože národní satanismus je jen můj pojem, všichni čtyři jsme vlastně synové zapomenuté mentality a autority, která kdysi vládla v naší zemi. A já chci, aby se něco z toho vrátilo, chci se setkat s nádhernými a zhrzenými dušemi minulosti a pak je přetvořit podle svého!“

Je tak tvorcom akejsi blackmetalovej filozofie, ktorá je však plná patetizmu a klišé, ako vždy, keď sa niečo berie príliš vážne.