Keď mi bol vydavateľstvom IKAR doručený recenzný
výtlačok knihy M.L. Stedmanovej – Svetlo medzi oceánmi, domnieval som sa, že by
mi táto kniha mohla byť niečím blízka. K tomuto pocitu ma priviedlo krátke
zoznamovacie prelistovanie, ktoré naznačovalo, že hlavným motívom budú osudy
rodiny spravujúcej maják na opustenom ostrove, zasedené do historického
kontextu 20. rokov 20. storočia.
Počas samotného čítania som však pochopil, že skutočne
nepatrím do cieľovej skupiny čitateľov, pretože v kníhkupectve by som k poličke
so ženskou literatúrou zablúdil asi len výnimočne. Nemám však vo zvyku
nedokončiť začaté, a tak som v čítaní aj napriek tomuto faktu
pokračoval.
Svetlo medzi oceánmi je kniha s klasickým príbehom
o láske, tragických rozhodnutiach a o vine a treste. Príbeh sa odohráva
na odľahlom ostrove Janus, kde hlavný hrdina - veterán 1.svetovej vojny, plní
svoje povinnosti strážcu majáka, kde si prvé mesiace užíva stavy úplnej
samoty, vykonávajúc nielen svedomitú prácu, ale pracujúc aj na svojej vnútornej
očiste, nepotrebujúc počuť ani vlastný hlas, objavujúc v tichu svoju
osobnú slobodu.
Práve tieto pasáže osobnej spovede hlavného hrdinu na
mňa osobne najviac zapôsobili. Vnútorné monológy muža, ktorý nazrel smrti do
očí, sú uveriteľným vyrovnávaním sa s minulosťou. Sú výčitkami romantizujúceho
mužského svedomia, ktoré je síce zaťažené svedectvom smrti, no ani táto obrovská
ťarcha nezlomí čestnosť a poctivosť jeho nositeľa. To, čo sa nepodarilo
smrti, však dokoná láska. Silná zaviazanosť k jednej žene, nútiaca k rozhodnutiam,
ktoré neskôr vlejú do tvárí zúčastnených prázdnotu a bolesť.
Markus Zusak, autor románu Zlodejka kníh a Posol o tejto prvotine austrálskej autorky povedal: „Vynikajúca kniha, ktorá každého chytí za srdce, o dobrých ľuďoch, tragických rozhodnutiach a o vnútornej kráse každého z nich“.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára