pondelok 23. apríla 2012

Osamelosť prvočísiel - Paolo Giordano


Prvočísla sú deliteľné len číslom jeden a sebou samými. Preto sa javia ako osamelé, pričom sa medzi nimi nachádza aj niekoľko takých, ktoré stoja takmer vedľa seba, no vždy medzi nimi stojí ešte jedno párne číslo, ktoré im znemožňuje dotýkať sa. Tieto tzv. prvočíselné dvojčatá sú presne ako hlavní hrdinovia románu Osamelosť prvočísiel.

Debut talianskeho autora asi nie je sčítanejšiemu slovenskému čitateľovi neznámy, pretože kniha už vyšla v českom preklade. Je však prínosné, že o slovenský preklad sa postaralo aj etablované slovenské vydavateľstvo Slovart, ktoré prinieslo na knižné pulty tento moderný román, pôvodne talianskeho fyzika Paola Giordana. Autor, ktorý sám pracoval s číslami, práve v ich svete našiel aj  unikátnu pointu a metaforu o láske a samote.

Ústrednými postavami sú Mattia  a Alice. On (prvočíslo 2760889966649), je osamelý génius, ktorý sa od detstva rád učil, lebo to mohol robiť sám. Rád študoval, pretože všetko, čomu sa venoval nemalo so skutočným životom skoro nič spoločné. Inklinoval k matematike, ktorá sa stala pôsobiskom jeho bádania a aj zdrojom živobytia. Obľúbil si tento svet čísiel, funkcií, knižníc a študovní.

Všetko, čo obsahovali knihy a učebnice, už bolo vlastne mŕtve, dávno prežité. Všetky tie zažltnuté strany učebníc mu vždy dávali čas vybrať si, nenútili ho rozhodovať sa rýchlo ako v skutočnom živote. Neubližovali a nebolo im možné ublížiť ako živým bytostiam a blízkym. Mattia aj preto dával číslam prednosť pred ľuďmi, pretože s ubližovaním mal fatálnu skúsenosť už z detstva, ktorá ho poznačila viditeľnými jazvami nielen na duši, ale aj na tele.

Jeho prvočíslovou dvojičkou je Alice. Sú si skutočne až príliš podobní. On odmietal svet, a ona žila s pocitom, že ju svet odmieta. Našli sa, milovali sa, žili blízko seba, aby aj tak iba „jeden v druhom spoznali osamelosť“. Hľadač prvočísel Mattia jej prisúdil číslo 2760889966651, ale vo svojom dospelom ľudskom živote je fotografkou. Aj v jej prípade však mohlo byť všetko inak. Podobne ako Mattia, aj ona platila príliš krutú daň za jedno nezmeniteľné a v jej prípade aj banálne rozhodnutie z detstva.

Po lyžiarskom úraze sa okrem jej údov rozlámalo aj všetko okolo a dokonca aj v nej samej. Ako krehké steblá sa lámali jej rodinné vzťahy, priateľstvá,  ale aj vlastná duša a zdravie. Tak ako Mattia, aj ona trpí už od detstva osamelosťou, ku ktorej sa ešte pridali sexuálne problémy, dlhodobá mentálne anorexia a bulímia.

Na rozdiel od svojej mužskej číselnej dvojičky sa však Alice až tak od sveta ľudí neizoluje, so svojim osudom zápasí,  asi aj preto má právo racionálne skonštatovať, že väčšina „rozhodnutí sa robí počas niekoľkých sekúnd a potom sa za ne pyká celý život“.

PS: Autor párkrát v texte spomenie aj na nejakú hudobnú skladbu. Odkáže len názov, zamlčí pritom interpreta. Vzhľadom na datovanie kapitol príbehu si však myslím, že sú to dielka mojich obľúbených kapiel, ktoré ma sprevádzali v čase dospievania. Sú to pravdepodobne Depeche Mode a The Cure. Aj za to má autor môj rešpekt :)

Depeche Mode  - A Question Of Time



The Cure- Picture of You






štvrtok 12. apríla 2012

Norské dřevo


Haruki Murakami je v súčasnosti asi najpopulárnejší japonský spisovateľ. S týmto autorom som sa zoznámil prostredníctvom jeho románu Norské dřevo. Čítal som ho už dávnejšie a niekoľkokrát som sa snažil o tomto modernom milostnom románe niečo napísať, no nejako som nenachádzal adekvátne slová. Niežeby nebolo o čom, problém bol skôr v tom, ako opísať tento skoro minimalistický literárny počin.

Norské dřevo je vlastne ľúbostný príbeh o láske-neláske, ktorého ústrednou postavou je študent Tóru Watanabe, hľadajúci svoje miesto v živote. Osamotený sa učí preberať zodpovednosť za svoje konanie, no zároveň túži aj po blízkosti iného človeka. Práve s približovaním sa k niekomu má Tóru problémy. Vinu za tento stav nesie sám autor, ktorý svojho hrdinu vháňa do komplikovaných vzťahov, tvoriacich partnerské trojuholníky. 

Murakami akoby v čísle tri videl symbol lásky, akoby si láska nezaslúžila dvojicu, ale svoj zmysel nadobúdala až pri rozdelení medzi tri vrcholy trojuholníka.  

Asi takto:





Haruki Murakami - Norské dřevo, Vydavateľstvo: Odeon, 2005, 2009

utorok 3. apríla 2012

Neviditeľný zo severu prichádza



Gotland je najväčší švédsky ostrov, pre mnohých ľudí z pevninských miest skutočná oáza pokoja. Pozornému návštevníkovi z pevniny neunikne ani ten fakt, že tento ostrov je v mnohých veciach iný, ako zbytok Švédska. Traduje sa, že aj hospodárske zvieratá tu majú inú farbu. Kým gotlandské ovce sú čierne a kravy biele, na pevninskej strane je to skôr naopak. A ešte niečo. Vraždy sú tu naozaj skôr zriedkavosťou. Od 50.rokov 20.storočia ich bolo len pár a ich hlavným motívom bola hlavne žiarlivosť a opitosť.

Po jednom víkende sa to však všetko načas zmení. Na ostrove zavládne nepokoj a strach po tom, ako náhodný okoloidúci nájde v húštine zohavené ženské telo a povedľa neho aj mŕtveho psa. Obeťou je Helena Hillerströmová zo Štokholmu, ktorá ostrov navštevuje pravidelne so svojim priateľom a ich cieľom je práve oddych a relax. Po identifikácii obete je prvým obvineným práve jej partner a jeho motívom má byť pre gotlandské kriminálne štatistiky typická žiarlivosť.


Táto vražda je však iná. Obeť bola rozsekaná sekerou, jej telo bolo nahé a v ústach mala natlačené vlastné nohavičky. Jej psovi okrem oddelenej hlavy chýbala aj jedna labka. Asi aj toto bol dôvod, prečo sa o tento prípad začali zaujímať aj média. Keď sa do troch týždňov udejú ešte dve podobné vraždy, miestnej polícii a aj celoštátnym médiám je jasné, že sa zrodil sériový vrah.

Práve takto rozohráva prvé kapitoly Mari Jungstedtová, švédska spisovateľka, autorka severského detektívneho románu „Neviditelný“. Jugstedtová stvorila naozaj skvelú žánrovú detektívku, ktorú predstavila švédskemu čitateľovi už v roku 2003, a česko-slovenský čitateľ bude mať príležitosť na zoznámenie sa 15. apríla 2012, a to vďaka českému vydavateľstvu Kniha Zlín.

Práve vďaka tomuto vydavateľstvu a ich projektu „reading copies“ som mal možnosť sa s týmto literárnym počinom stretnúť o čosi skôr a napriek tomu, že zatiaľ sa so škandinávskym detektívnym žánrom len zoznamujem, je možné súhlasiť s výrokom, že pokiaľ je Larsson kráľom tohto štýlu, Jungstedtová je možno jeho kráľovnou.

Napriek tomu, že sa teda jedná o špecifický detektívny žáner, v skutočnosti mi román „Neviditelný“ počas čítania pripomínal klasickú detektívku. A to hlavne tým, že autorka čitateľa vťahuje do deja a vyšetrovania sprostredkovaním výpovedí zainteresovaných osôb a svedkov. Ten je tak verne sprevádzaný procesom vyšetrovania, a to nielen toho policajného, ale aj nezávislého investigatívneho bádania zúčastnených médií a novinárov, vťahovaný do prostredia kriminálnych vyšetrovateľov, ale aj do sveta po senzáciách túžiacich médií.

Autorke sa podarilo pravidelnou rekapituláciou zistených faktov a zaistených dôkazov naplniť jej pravdepodobný zámer, aby sa čitateľ akoby priamo podieľal na rozplietaní prípadu, aby sa dokonca približoval k odhaleniu možného motívu, ale aby páchateľ zostal až do samého konca neviditeľný.

Čo ešte dodať na záver, aby nebola prezradená pointa? Snáď ešte toto. Tak ako Larsson vdýchol dušu Lisbeth a Mikaelovi Blomkvistovi a Jo Nesbo stvoril Harryho Holea, tak Jungstedtová darovala knižný život detektívovi s menom Anders Knutas, ktorý chápe, že vrah nemusí byť psychicky chorý, možno stačí, že je len hlboko vnútorne zranený.