štvrtok 1. novembra 2012

Národný satanista - hrdosť, násilie, temnota

Rôzne subkultúry vždy sledujem s veľkým záujmom. Síce v samotnej etymológií slova subkultúra predpona „sub“ vyjadruje niečo nižšie, v skutočnosti je pre subkultúry typickejšia skôr inakosť a snaha vymedziť sa voči majoritným kultúrnym vzorcom. Snažím sa vždy pochopiť tento ich charakter, je mi sympatická ich snaha byť opozíciou a alternatívou voči dominantnej kultúre, no ich kontrakultúrne snahy vnútorne odsudzujem.

O niektorých subkultúrach viem viac, o niektorých netuším ani mäkké f. Medzi také, ktoré sú pre mňa úplnou španielskou dedinou, patrí aj blackmetalová scéna. Asi aj preto som práve počas halloweenského dňa siahol po knižke Národní satanista od nórskeho autora Erlenda Erichsena. Je to jeho debutový román, v ktorom zúročil aj vlastné skúsenosti z blackmetalového prostredia, pričom nebol len radovým fanúšikom tejto hudby a štýlu, ale pôsobil aj ako bubeník v nórskych blackmetalových skupinách Molested a Gorgoroth.


Práve nórska blackmetalová hudba bola vraj v 90. rokoch 20. storočia najlepším vývozným artiklom Nórska v oblasti hudby, a fanúšikovia tohto štýlu po celom svete hľadeli na nórskych interpretov a kapely s patričným rešpektom. Ten kto sa v tomto žánri skutočne orientuje určite pozná udalosti, ktoré súviseli so vzostupom nórskej blackmetalovej scény a aj osobný príbeh Varga Vikernesa (vlastným menom Kristian Vikernes), ktorý stál pri zrode nórskeho blackmetalu a svoj temný životný štýl zobral skutočne veľmi vážne. Bol totižto obvinený z niekoľkých prípadov podpaľačstva a vypaľovanie kresťanských kostolov a v roku 1994 bol usvedčený aj z vraždy svojho kolegu Øysteina Aarsetha, gitaristu kapely Mayhem známého ako Euronymous.
„Inspirujeme se naší nenávistí vůči lidstvu, životu, dobru a radosti.“ 

Práve citátom zavraždeného hudobníka Euronymousa sa začína aj kniha Národní satanista a samotný dej je zasadený práve do tohto prevratného obdobia, keď stúpenci blackmetalu zapaľovali kostoly a vyhlasovali otvorenú vojnu spoločnosti. Hlavnými hrdinami sú dospievajúci mladí muži, ktorí sa po koncerte kapely Gorgoroth rozhodnú založiť si ešte lepšiu a hlavne vlastnú skupinu.

Ich nový sen sa stal skutočnou posadnutosťou a kniha, ktorá ich príbeh popisuje, je knihou o posadnutosti, s hlavným mottom: „Raz posedlý, navždy posedlý!“ Je to rozprávanie o posadnutosti hudbou, o snoch, o temnej nórskej prírode, ktorá je vraj hlavnou esenciou pre vznik temnej muziky. Autorovi sa podarilo verne opísať prerod osobností hlavných hrdinov, ktorí inšpirovaní aj inými hudobnými vzormi, nórskou prírodou a mytológiou skutočne založia úspešnú skupinu Stormvold. Pohltenie snom je však natoľko silné, že okrem fyzickej premeny a špecifickej móde, ktorá k tejto subkultúre patrí, prestanú používať aj svoje občianske mená a nechávajú sa oslovovať ako Vinterblod, Ljåvold, Demonu a Orcust.

Autorove rozprávanie sa týka hlavne dvoch hlavných postáv, zakladajúcich členov, ktorí k blackmetalu pristupujú s úplne rozdielnou motiváciou. Kým vyrovnanejšieho a citlivého Ljåvolda pôvodne zaujímala len hudba, vždy problémový Vinterblod je presvedčený satanista, raziaci protispoločenské a antikresťanské názory. Práve jeho prerod na patologickú osobnosť je ústrednou myšlienkou celého literárneho príbehu. Vinterblod sa riadi svojou ideológiou, zámerne opúšťa obyčajný svet a nazýva sa národným satanistom. Hlása odstup od ľudí, etiku považuje za utópiu, sociálne spolužitie za hlúposť a strach vsadený do systému. Volá po umení, ktorého vyjadrujúcim prostriedkom má byť aj agresia, oheň a násilie.

„Budeme co možná největším protikladem obecných hodnot naší doby, tedy nebezpečím pro lidi všech kultur a ras! Slovo satan znamená jak svobodu, tak i odpor, a pro nás jedinečnou norskou volnost. Přestože národní satanismus je jen můj pojem, všichni čtyři jsme vlastně synové zapomenuté mentality a autority, která kdysi vládla v naší zemi. A já chci, aby se něco z toho vrátilo, chci se setkat s nádhernými a zhrzenými dušemi minulosti a pak je přetvořit podle svého!“


Je tak tvorcom akejsi blackmetalovej filozofie, ktorá je však plná patetizmu a klišé, ako vždy, keď sa niečo berie príliš vážne.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára