Priznám sa, že po obťažkaní knihy a pohľade na 615 strán medzinárodného bestsellerového textu, moju čitateľskú „všehochuť“ nahlodávali zajačie úmysly. Nakoniec však predsa len zvíťazila vidina (dokonca čerstvo sfilmovanej) sci-fi, štipka zvedavosti a aj priateľský prísľub (súvisiaci so spomínanou zhodouokolností), a tak som knihu začal čítať a aj úspešne dočítal.
Tak ako každý oduševnený filmový fanúšik pri sledovaní filmu hľadá príbuznosť s inými filmami, nachádzajúc pritom podobnosť scén, hlavných myšlienok a aj spôsob spracovania, ja ako čitateľ sa často pristihujem pri identifikácii náhodných alebo aj čisto úmyselných knižno-príbehových paralel. Bez okolkov si priznajme, že román Hostiteľ tiež nie je svojou nosnou témou úplne unikátny. Zem bola predsa len v knihách (vo filmoch detto) napadnutá mimozemskou civilizáciou nespočetnekrát. Pri odhalení tematickej podobnosti, je potom dôležitý už len jedinečný spôsob spracovania samotného ataku, ktorý je výsledkom fantázie autora. Stephenie Meyerová si zvolila cudzopasné entity (duše), ktoré po splynutí s ľudským telom úplne ovládnu celú bytosť, vrátane jej pamäti, myslenia, citov a snov.
Aj pri tomto spôsobe mimozemskej inkarnácie som však Meyerovú spočiatku upodozrieval z inšpirácie Platónom a jeho ríšou ideí, z ktorej sa nesmrteľné duše vteľujú do smrteľných tiel. Kým však Platónove duše inkarnáciou zabúdajú na svoje nesmrteľné absolútne poznanie, parazitické duše Stephenie Meyerovej si prenášajú do každého vtelenia pamäť a empíriu z minulých životov a z iných svetov.
Mimozemská okupácia Stephenie Meyerovej okrem toho oberá ľudstvo o život a slobodnú vôľu. Hoci je príchod duší cudzopasnou inváziou, ľudská civilizácia postupne po kolonizácii stráca svoje negatívne znaky, dokonca sa na mnohých miestach Zeme schyľuje k vysnívanému svetovému mieru. No aj napriek tomu, že parazitické duše ovládli už deväť mimozemských svetov, na Zemi má ich kolonizačný proces vážnejšie problémy. Kým hostitelia iných planét prijímajú duše s ľahkosťou, individualizovaná ľudská rasa vyzbrojené emóciami a vôľou, vníma inváziu „mierumilovných duší“ ako krádež života a surový parazitizmus. V ľudstve je prosto zakódovaný odpor a gén slobody.
Zem si za svoj nový domov zvolí aj Duša s menom Pútnička, ktorá už prešla všetky svety, prežila niekoľko dlhých životov, ale na Zemi je po prvýkrát. Jej hostiteľkou sa stane mladá Melanie, jedna z posledných „divých“ ľudských bytostí. Aj keď si Pútnička prináša votrelecké skúsenosti a vedomosti z iných planét, v tele ľudskej hostiteľky narazí na spomienky, emócie a sny bývalej obyvateľky jej nového organizmu. Prežívajúca ľudská identita (Melanie) sa odmieta vzdať vlastníctva svojej mysle a okrem iného zaplní dušu Pútničky aj predstavami muža, ktorého aj po „smrti“ miluje. Pútnička tak nie je schopná vyslobodiť sa z objatia túžob svojho tela a tiež začína bažiť po rovnakom mužovi, hoci jej primárnou úlohou je potlačiť pôvodnú identitu hostiteľky a napomáhať svojmu druhu vyhľadávať ďalšie hostiteľské telá. Pomocou spomienkovej mapy hostiteľky skutočne nachádza v utajení žijúce ľudské spoločenstvo, kde stretáva aj ľudí, ktorých Melanie počas života milovala. Namiesto zrady však volí túžbu spoznať skutočnú človečinu.
Do tohto momentu je kniha Hostiteľ celkom prijateľné sci-fi a keby autorka vystúpila z tieňa svojej známejšej prvotiny, asi by aj vedeckou fantastikou zostala. Meyerová však v druhej rovine opäť ponúka medzidruhovú romancu, čím sa Hostiteľ približuje skôr k tínedžerskej knižnej romantike. Autorka použila svoju predošlú šablónu a nahradila motív lásky upíra a dievčaťa, zamilovanosťou intergalaktického parazita a človeka. Zvolenou dualitou duší v jednom ľudskom tele sa jej dokonca podarilo vytvoriť bizarný ľúbostný štvoruholník, a to iba medzi troma fyzickými telami. Tento milostný gordický uzol si však už musí rozpliesť každý potenciálny čitateľ sám, pretože láska je láska, a čo čitateľ, to iný čitateľský dojem.
Text bol publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9247
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára