Biela vrana v pavilóne šeliem

Americký spisovateľ Erik Larson je autorom mnohých bestsellerov, pričom uznanie čitateľov celého sveta si získal ako majster naratívnej populárno-náučnej literatúry. V pavilóne šeliem – román s prvkami literatúry faktu, rozohral dramatický príbeh amerického profesora histórie Williama E. Dodda, ktorý sa stal americkým veľvyslancom v Nemecku. Žiaľ v roku 1933 už to nebolo Nemecko, ktoré poznal z mladosti, z čias študijného pobytu v Lipsku. Napriek tomu sa zverenej úlohy ujíma so všetkou vážnosťou, s cieľom prezentovať americké hodnoty v radikálne sa meniacom Nemecku.

Larson si pre svoj román vybral unikátnu formu, pričom inšpiráciou mu boli denníky samotného amerického veľvyslanca W.E. Dodda, z rokov 1934 až 1936. Jeho rozprávanie je tak výbornou kompiláciou, ktorá čerpá z viacerých prameňov. Okrem osobných denníkov tvoria kostru deja aj osobná a diplomatická korešpondencie veľvyslanca, telegrafické správy, dobová tlač a aj spomienky diplomatovej dcéry Marthy. Larson urobil skutočne precíznu prácu, pretože vety z historických prameňov sa v jeho rozsiahlom texte stávajú nielen príbehom, ale aj replikami hlavných postáv.

Pri knihách, ktorých hlavnou témou sú reálne historické udalosti, sú vždy kladené vysoké nároky hlavne na objektivitu. Larson si aj v tejto disciplíne položil latku naozaj vysoko, a od úvodu až po záver sa ju nesnažil nekorektne podliezať. Popri rekonštrukcii udalostí, ktoré viedli k inštalácii nacistickej diktatúry a k celosvetovej tragédii, Larson poukázal aj na vinu a chyby vtedajšej americkej administratívy. USA sú vykreslené ako veľmoc, ktorá mala potenciál tragédii zabrániť, no jej zotrvávanie na pozíciách izolacionalizmu a tvrdá pragmatická pasivita, nesú podľa autora výrazný podiel viny.

Larson poukazuje na fakt, že po nástupe nacistov sa americké vysoké kruhy starali len o to, aby Nemecko splatilo dlhy amerických veriteľov. Okrem toho je medzi riadkami kritizovaný aj pasívny postoj americkej vlády v otázke porušovania ľudských práv v Nemecku. Za ignorovaním správ aj o brutálnych útokoch voči nemeckému židovskému obyvateľstvu, boli podľa autora obavy z recipročnej nemeckej kritiky, v ktorej mohli byť Spojeným štátom vyčítané: absencia volebného práva amerického černošského obyvateľstva, lynčovanie černochov v južanských štátoch, ale aj antisemitské nálady, ktoré boli v USA prítomné aj vo vyšších kruhoch, biznise a dokonca aj v univerzitnom prostredí.

Autor cituje samotného veľvyslanca Dodda, ktorý v jednom liste zo začiatku svojej diplomatickej misie v Nemecku písal, že síce neschvaľuje brutalitu, s akou sa s nemeckými Židmi zaobchádza, no napriek tomu si myslel, že Nemci majú dôvod byť rozhorčení. Na základe svojich raných pozorovaní situácie, sa Dodd dokonca domnieval, že Hitler sa nakoniec upokojí a podvolí sa umierneným kruhom a múdrejším mužom zo svojho blízkeho okolia.

Dodd ešte 12. augusta 1933 v liste Rooseveltovi píše: „v zásade verím, že národ má právo vládnuť sám sebe a iné národy musia byť trpezlivé, aj keď dochádza ku krutostiam a neprávostiam. Dajme im šancu, aby vyskúšali svoje plány“.

Naivitou však netrpel sám. Podobné pocity zdieľala aj jeho rodina, mnohí Nemci, intelektuáli a dokonca vraj aj samotní Židia. Boli oklamaní bežným životom, sledujúc ho akoby povrchne, pričom všetko to zlo sa rodilo pod povrchom. Práve tam prebiehal proces s názvomGleichschaltung – zjednotenie a zladenie všetkých skupín obyvateľstva a inštitúcií, s ideológiou a postojmi národných socialistov. Tomuto procesu sa postupne podriaďovali mnohí Nemci, pričom tento fenomén bol neskôr označovaný ako Selbstgleichschaltung – sebausmernenie.

Hlavnou rovinou knihy V pavilóne šeliem, je práve tento autentický popis vnútorných procesov, ktorých cieľom bola metamorfóza štátu v kríze, na autoritatívny režim. Autor dokonale zachytil celý mechanizmus nacistického uchopenia monopolu moci. Zoznamuje čitateľov s praktikami nacistickej propagandy, GESTAPA a polovojenských oddielov SA, ktoré rozpútavali čoraz silnejšie vlny násilia. Glajchšaltovanie však bolo zavŕšené a namiesto odporu sa nemecké obyvateľstvo vzmohlo už len ma vtipy.

Na hraničnom priechode do Belgicka sa jedného dňa objaví obrovský húf králikov, ktoré vyhlasujú, že sú politickí utečenci. Pohraničnej stráži tvrdia:

- „Gestapo chce pozatvárať všetky žirafy, vraj sú to nepriatelia štátu.“

- „Ale veď vy nie ste žirafy!“

- „My to vieme, ale skúste to vysvetliť gestapákom!“

*****

„Bože, daj, nech slepý som, aby sa mi Goebbels zdal árijec.“

K precitnutiu z naivity však dospel hlavný hrdina knihy. Dodd ako profesionálny historik si postupne uvedomoval, že metódami nacistov sú konšpirácie, bezbrehá propaganda, pokrivenie dejín a násilie. Ako jeden z prvých amerických verejných činiteľov si uvedomil, že svet je klamaný, a hoci Hitler hovorí o mieri, v skutočnosti sa pripravuje na dobyvačnú vojnu.

Skalopevné presvedčenie o pravdivosti svojho odhalenia nadobudol po tzv. Noci dlhých nožov, teda po krvavej čistke v radoch Sturmabteilung (SA) a NSDAP. V Nemecku nikto proti krviprelievaniu neprotestoval, dokonca aj umierajúci prezident Hindenburg poslal Hitlerovi ďakovný telegram: “Zachránili ste nemecký národ pred veľkým nebezpečenstvom. Kto sa chce zapísať do dejín, musí vedieť preliať krv”. V Nemecku tak zvíťazil strach a cynizmus.

„Až teraz naplno chápeme význam Röhmovej nedávnej poznámky na adresu nacistickej mládeže: „Z každého člena Hitlerjugend sa stane člen úderných oddielov.“

*****

Hitler po Röhmovej poprave tvrdil, že homosexuálne praktiky veliteľa SA sú preňho úplným prekvapením. Po Berlíne začal okamžite kolovať nový vtip: „A čo spraví, keď zistí, že Goebbels má konskú nohu?“

*****

V Berlíne sa vraj po týchto krvavých dňoch rozmohla aj nová fráza, ktorú ľudia používali, keď stretli na ulici priateľa alebo známeho: „Lebst du noch?“ (Ty ešte žiješ?).

Na záver musím dodať, že autorovi sa podarilo vytvoriť ucelený autentický obraz o dobe a ľuďoch, pričom táto románová pavučina dejinných súvislostí urobí určite radosť nielen milovníkom histórie.



Erik Larson: V pavilóne šeliem (Od lásky po hrôzu – skutočný príbeh americkej rodiny v Hitlerovom Berlíne), Vydavateľstvo: Tatran, 2013

Text bol publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9353

Čínska matka alebo o výchove

Kultúra, filozofia a úspechy krajín Ďalekého východu sú často pre nás obyvateľov západného sveta inšpirujúce. Obdivujeme disciplínu a pracovitosť Japoncov, ktorej sa nevzdávajú ani v krízových situáciách, neveriacky sa pozastavujeme nad úspechmi aj iných národov Ďalekého východu a usmievame sa nad vynaliezavosťou Číňanov. Na Východe sa skutočne rodí mnoho géniov a kreatívnych ľudí, čoho dôkazom sú aj umiestnenia ázijských stredoškolákov na popredných priečkach medzinárodných predmetových olympiád. Len na Medzinárodnej matematickej olympiáde získali všetci súťažiaci čínskej výpravy zlatú medailu až jedenásťkrát. Stalo sa tak v rokoch 1992, 1993, 1997, 2000, 2001, 2002, 2004, 2006, 2009, 2010 a 2011, pričom v roku 2012 im toto prvenstvo vyfúkli juhokórejskí stredoškoláci.

Vzdelanie sa v týchto kultúrach považuje za skutočnú hodnotu, ktorá otvára cestu k úspechu a kariére. Vžitá disciplína však z mnohých nadaných detí robí aj slávnych hudobných virtuózov klasickej hudby a úspechy nielen čínskych športovcov na medzinárodnom poli dokazujú, že často prekonávajú aj možnosti ľudského tela. Pod tieto triumfy sa samozrejme podpisuje viacero kultúrno-historických faktorov, pričom nemalú rolu zohráva aj výchova.

Bojová pieseň tigrej matky
Tomuto typu výchovy sa vo svojej knihe venuje Amy Chua - profesorka práva na Yalovej univerzite (Yale University). Kým jej prvé dve knihy sa zaoberali medzinárodným právom, jej tretia kniha s názvom Bojová pieseň tigrej matky opisuje jej výchovné postupy, ktoré aplikovala na svojich deťoch. Po tom, ako sa v roku 2011 stala na Západe kniha kontroverzným bestsellerom, pred pár dňami vyšiel aj jej slovenský preklad. Prečo kniha o rodičovstve vyvolala protirečivé reakcie kritikov a čitateľov? Pretože hoci pôvodne mala byť len príbehom o čínskej matke a židovskom otcovi, dvoch nadaných dcérach a dvoch rodinných psoch, klavíri a husliach, stala sa skôr výpoveďou o strete kultúr a konflikte západného a východného prístupu k výchove vlastných detí.

Amy Chua vo svojich autobiografických spomienkach vystupuje ako matka na plný úväzok. Popri výchove svojich dvoch dcér si však stihla vybudovať aj právnickú a pedagogickú kariéru. Sama tak predstavuje príklad cieľavedomej ázijskej výchovy, hoci sa narodila v rodine amerických čínskych emigrantov. Jej rodičmi boli teda cudzinci, ktorí si museli svoj americký sen tvrdo oddrieť. Od svojich štyroch dcér (najmladšia dcéra sa dokonca narodila s downovým syndrómom) vyžadovali rovnaký zápal a tvrdú sebadisciplínu, čo sa dosť výrazne podpísalo pod obsah a formu rodinno-výchovných pravidiel, ovplyvnených celým systémom tradičných hodnôt a kultúrnym dedičstvom materskej krajiny rodičov.

Čínska matka alebo o výchove

Štýl výchovy, typický pre východoázijské komunity alebo aj amerických rodičov - emigrantov, ktorí túžia len a len potom, aby sa ich deti v novej domovine dopracovali k vyšším métam, ako oni sami, autorka označuje pojmom „čínska matka". „Čínska matka" symbolizuje na poli rodičovskej výchovy výrazný protiklad voči tomu, čo predstavuje výchova podľa vzoru liberálnych západných rodičov. Podľa Amy Chua ani ten najprísnejší „západný rodič" sa nemôže rovnať „čínskej matke", jedine že by bol absolútne presvedčený, že:

- škola je vždy na prvom mieste
- jedna mínus je zlá známka
- deti musia byť v matematike vždy dva roky popredu pred spolužiakmi
- dieťa sa nikdy nemá na verejnosti chváliť
- ak dieťa nesúhlasí s učiteľom alebo trénerom, vždy sa treba postaviť na učiteľovu alebo trénerovu stranu
- dieťaťu možno povoliť len také činnosti, pri ktorých napokon možno získať medailu
- tá medaila musí byť zlatá

Amy Chua sa týchto základných princípov držala tvrdošijne a v záujme vytýčeného cieľa stanovila pre svoje dve dcéry niekoľko ďalších zákazov, s ktorými ma skoro každý tradičný západný rodič, zaťažený viac na city svojich detí, principiálny problém. Sophia a Louisa napríklad nikdy nemohli:

- prespať u kamarátok
- ísť sa hrať ku kamarátkam
- hrať v školskom divadle
- sťažovať sa, že nehrajú v školskom divadle
- pozerať televízor alebo hrať počítačové hry
- vyberať si mimoškolské aktivity
- dostať inú známku ako jednotku
- nebyť najlepšími vo všetkom okrem telesnej vý¬cho¬vy¬ a hraní divadla
- hrať na iný hudobný nástroj, ako je klavír alebo husle
- nehrať na klavíri alebo husliach
Jin a Jang
Kniha Bojová pieseň tigrej matky je prestúpená dualitou. Hranica medzi dobrom a zlom je veľmi krehká. Nikdy nie je nič úplne čierne alebo biele. Dokazuje to aj táto kniha o výchove detí. Čitateľ miestami nevie na koho stranu sa má postaviť. Slovenský čitateľ - rodič to bude mať ešte ťažšie, pretože ako rodič by mal fandiť cieľavedomej čínskej matke, no ako výchovný produkt západnej kultúry, musí súcitiť skôr s drilovanými deťmi.

Bipolarita príbehu však nadobúda v niektorých momentoch až bizarný rozmer. Stretávajú sa tu totižto názory a očakávania čínskej konzervatívnej matky a židovského liberálneho otca, pričom skúsenosti dokazujú, že často sú v otázkach rodičovstva, už samotné pohlavné rozdiely zdrojom napätia. Vo viacerých kapitolách je okrem toho poukazované aj na výrazné kontrasty medzi západnou a východnou výchovou.

Autorka napríklad tvrdí, že: „čínski rodičia môžu prikázať deťom, aby dostávali len jednotky. Západní rodičia môžu len požiadať deti, aby podali najlepší možný výkon. Čínski rodičia môžu povedať: „Si lenivý. Všetci tvoji spolužiaci sú lepší ako ty". Západní rodičia zápasia s vlastnými rozporuplnými pocitmi o výkone a usilujú sa sami seba presvedčiť, že nie sú sklamaní svojimi deťmi".

Kým západní rodičia sa extrémne obávajú nízkeho sebavedomia svojich detí, strachujú sa ako neúspech poznačí ich city a psychiku, čínskych rodičov to vraj netrápi. Po neúspechoch svojich detí, namiesto ľútosti jednoducho zvýšia záťaž. Po dosiahnutých úspechoch však čínsky rodič tiež nešetrí chválou, ale deje sa tak len v súkromí domova. Čínski rodičia veria, že ich deti im vďačia za všetko a sú presvedčení, že vedia, čo je najlepšie pre ich deti. V tomto kontexte Amy Chua napríklad píše: nech Boh stojí pri každom čínskom dieťati, ktoré by sa odvážilo povedať čínskej matke: „Mám úlohu v školskej divadelnej hre! Som dedinčan číslo 6".

Upozornenie: V tejto knihe nebolo ublížené žiadnemu dieťaťu!

Napísali o knihe:
„Dych vyrážajúce osobné svedectvo... Príbeh rovnako presvedčivý ako dobrý thriller." - Financial Times

„Nielen že zasahuje rodičovstvo na jeho najcitlivejšom mieste, ale hovorí o pocitoch neistoty, ambíciách, vysokej kultúre, vzdelaní, postavení žien, ako aj silnejúcom vplyve Číny na úkor Ameriky. Autorkine presvedčenie, že tvrdá práca vedie k vnútornej sebaistote, nám určite má čo povedať." - Chicago Tribune

Amy Chua: Bojová pieseň tigrej matky, Vydavateľstvo: Premedia, 2013 (ukážka)

Text bol publikovaný na blogu SME http://jozefkuric.blog.sme.sk/c/327144/Cinska-matka-alebo-o-vychove.html#ixzz2ShJaw3Xl

Humor bez nežiaducich účinkov

Nevidel som všetky filmy Woodyho Allena, ale tie, ktoré som mal možnosť zhliadnuť, boli buď vtipné alebo niečím iným zaujímavé. Woody Allen je však okrem iného aj výborný poviedkar. Nečítal som síce všetky jeho poviedky, ale tie, ktoré som mal vďaka slovenskému vydavateľstvu Tatran možnosť čítať, boli buď vtipné alebo inak zaujímavé.

Zbierka poviedok s názvom Nežiaduce účinkyobsahuje 17 kratších textov, z ktorých niektoré sa stali legendárnymi už v minulom storočí, keď vychádzali v magazíne The New Yorker a tiež v denníku The New York Times. Allenove filmy, či už sú to komédie alebo drámy, sú skoro vždy osobnou výpoveďou odzrkadľujúcou jeho vzťah k umeniu, náboženstvu, láske a sexualite. Podobný náboj a aj výpovednú hodnotu majú aj jeho krátke texty.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Allen vyrastal v židovskom ortodoxnom prostredí. Neviem aký vplyv na jeho humor a talent mali jeho judaistické korene, ale jeho situačná a aj verbálna komika v sebe často nesie tie najpozitívnejšie znaky židovského humoru. Traduje sa, že na začiatku svojej kariéry sa živil písaním gagov, pričom sa mu pripisuje autorstvo až dvoch tisícok anekdot. Určite existuje niekoľko akademických štúdií o židovskom humore, ktoré som síce nečítal, no napriek tomu som už dávno sám odpozoroval, že terčom židovského vtipu sú nielen samotní Židia, ale aj ich Posvätno a Boh.

Woody Allen ako sekularizovaný židovský intelektuál si však dovoľuje ešte viac. On o Bohu dokonca pochybuje, no zároveň sa dokáže zastaviť tesne pred hranicou rúhania sa. „Na posmrtný život neverím, aj keď je pravda, že čistú spodnú bielizeň mám nachystanú“. Každopádne v našliapnutom pochybovačnom kurze začal už v úvodnej legendárnej poviedke Spomienky na Needlemana, v ktorej akademik Needleman vyhlasuje, že „sloboda človeka pozostáva z uvedomovania si nezmyselnosti života“. Needelman pred smrťou s obľubou hovorieval: „Boh mlčí, kiežby sa dalo zapchať hubu aj človeku“.

Vo viacerých textoch tejto zbierky dominuje aj otázka samoty. Už v nasledujúcej poviedkeBeznádejný prípad musí hlavný hrdina Cloquet svojmu osudu tiež čeliť úplne sám. Ani Boh podľa neho neexistoval a život nemal zmysel. Tesne pred trestom smrti, ktorý mal by na ňom vykonaný, sa však pre istotu opýtal kňaza, či by ešte nestihol konvertovať. Duchovný mal však iba odmietavú odpoveď, vraj v danom ročnom období boli už všetky najrozšírenejšie vierovyznania beznádejne plné.

Predmetná zbierka obsahuje skutočne nádherný koktail svižných a zábavných Allenových textov o živote, často s absurdnou pointou. Hoci väčšinu autor ochutil prímesou existencializmu a štipkou nihilizmu, človeku (čitateľovi) aj tak odporúča žiť. A to už len preto, že nám to všetkým z hlbokého vnútra šepká náš vnútorný hlas.

„Drž sa pri živote! Drž sa pri živote!“, nabáda nás tajomný hlas, ktorý však podľa Woodyho Allena môže pokojne patriť iba nášmu poisťovaciemu agentovi.

Text bol pôvodne publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9332

Stephenie Meyerová – Hostiteľ

Kniha Hostiteľ od Stephenie Meyerovej sa mi dostala do rúk zvláštnou zhodou okolností, ktorých keby nebolo, tak od autorky ságy Twilight by som si asi v živote nič neprečítal. Kým upírska sága bola primárne určená pre dospievajúcu mládež, román Hostiteľ bol po vydaní prezentovaný ako kniha určená pre dospelé čitateľské publikum. A hoci v USA kniha vyšla ešte v roku 2008, druhé slovenské vydanie vydalo vydavateľstvo TATRAN v tomto roku (prvé vydanie vyšlo už v roku 2009), tesne pred slovenskou premiérou filmovej adaptácie predmetného sci-fi románu úspešnej americkej autorky.

Priznám sa, že po obťažkaní knihy a pohľade na 615 strán medzinárodného bestsellerového textu, moju čitateľskú „všehochuť“ nahlodávali zajačie úmysly. Nakoniec však predsa len zvíťazila vidina (dokonca čerstvo sfilmovanej) sci-fi, štipka zvedavosti a aj priateľský prísľub (súvisiaci so spomínanou zhodouokolností), a tak som knihu začal čítať a aj úspešne dočítal.

Tak ako každý oduševnený filmový fanúšik pri sledovaní filmu hľadá príbuznosť s inými filmami, nachádzajúc pritom podobnosť scén, hlavných myšlienok a aj spôsob spracovania, ja ako čitateľ sa často pristihujem pri identifikácii náhodných alebo aj čisto úmyselných knižno-príbehových paralel. Bez okolkov si priznajme, že román Hostiteľ tiež nie je svojou nosnou témou úplne unikátny. Zem bola predsa len v knihách (vo filmoch detto) napadnutá mimozemskou civilizáciou nespočetnekrát. Pri odhalení tematickej podobnosti, je potom dôležitý už len jedinečný spôsob spracovania samotného ataku, ktorý je výsledkom fantázie autora. Stephenie Meyerová si zvolila cudzopasné entity (duše), ktoré po splynutí s ľudským telom úplne ovládnu celú bytosť, vrátane jej pamäti, myslenia, citov a snov.
Aj pri tomto spôsobe mimozemskej inkarnácie som však Meyerovú spočiatku upodozrieval z inšpirácie Platónom a jeho ríšou ideí, z ktorej sa nesmrteľné duše vteľujú do smrteľných tiel. Kým však Platónove duše inkarnáciou zabúdajú na svoje nesmrteľné absolútne poznanie, parazitické duše Stephenie Meyerovej si prenášajú do každého vtelenia pamäť a empíriu z minulých životov a z iných svetov.

Mimozemská okupácia Stephenie Meyerovej okrem toho oberá ľudstvo o život a slobodnú vôľu. Hoci je príchod duší cudzopasnou inváziou, ľudská civilizácia postupne po kolonizácii stráca svoje negatívne znaky, dokonca sa na mnohých miestach Zeme schyľuje k vysnívanému svetovému mieru. No aj napriek tomu, že parazitické duše ovládli už deväť mimozemských svetov, na Zemi má ich kolonizačný proces vážnejšie problémy. Kým hostitelia iných planét prijímajú duše s ľahkosťou, individualizovaná ľudská rasa vyzbrojené emóciami a vôľou, vníma inváziu „mierumilovných duší“ ako krádež života a surový parazitizmus. V ľudstve je prosto zakódovaný odpor a gén slobody.

Zem si za svoj nový domov zvolí aj Duša s menom Pútnička, ktorá už prešla všetky svety, prežila niekoľko dlhých životov, ale na Zemi je po prvýkrát. Jej hostiteľkou sa stane mladá Melanie, jedna z posledných „divých“ ľudských bytostí. Aj keď si Pútnička prináša votrelecké skúsenosti a vedomosti z iných planét, v tele ľudskej hostiteľky narazí na spomienky, emócie a sny bývalej obyvateľky jej nového organizmu. Prežívajúca ľudská identita (Melanie) sa odmieta vzdať vlastníctva svojej mysle a okrem iného zaplní dušu Pútničky aj predstavami muža, ktorého aj po „smrti“ miluje. Pútnička tak nie je schopná vyslobodiť sa z objatia túžob svojho tela a tiež začína bažiť po rovnakom mužovi, hoci jej primárnou úlohou je potlačiť pôvodnú identitu hostiteľky a napomáhať svojmu druhu vyhľadávať ďalšie hostiteľské telá. Pomocou spomienkovej mapy hostiteľky skutočne nachádza v utajení žijúce ľudské spoločenstvo, kde stretáva aj ľudí, ktorých Melanie počas života milovala. Namiesto zrady však volí túžbu spoznať skutočnú človečinu.

Do tohto momentu je kniha Hostiteľ celkom prijateľné sci-fi a keby autorka vystúpila z tieňa svojej známejšej prvotiny, asi by aj vedeckou fantastikou zostala. Meyerová však v druhej rovine opäť ponúka medzidruhovú romancu, čím sa Hostiteľ približuje skôr k tínedžerskej knižnej romantike. Autorka použila svoju predošlú šablónu a nahradila motív lásky upíra a dievčaťa, zamilovanosťou intergalaktického parazita a človeka. Zvolenou dualitou duší v jednom ľudskom tele sa jej dokonca podarilo vytvoriť bizarný ľúbostný štvoruholník, a to iba medzi troma fyzickými telami. Tento milostný gordický uzol si však už musí rozpliesť každý potenciálny čitateľ sám, pretože láska je láska, a čo čitateľ, to iný čitateľský dojem.

Text bol publikovaný tu http://www.sietovka.sk/?p=9247

Prečo gayovia zvyšujú nájomné a istoty sú drahé

Keď sa vraj v jednej miestností zíde 10 ekonómov, vypočujete si 11 rôznych názorov. Hoci sa ekonómia bytostne dotýka každého jednotlivca, väčšina jej zákonitostiam vôbec nerozumie. Asi aj preto je v súčasnosti populárna akási pop-ekonómia, ktorá je fúziou ekonómie psychológie, sociológie, politológie, kulturológie či antropológie. Aj vďaka knihám ako Freakonomics už ekonómia nie je len suchopárnou vedou, ale aj celkom vtipným, zaujímavým a inšpiratívnym čítaním. Inšpiratívnym až tak, že stále vznikajú aj ďalšie podobné knihy, ku ktorým sa môže zaradiť aj knižka českého ekonóma a novinára Lukáša Kovandu s názvom „Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé".

Kovanda v 40 kapitolách namiešal veľmi svižný a vtipný názorový koktail o ekonómii, ktorý v druhom doplnenom a slovenskom vydaní odkazuje aj na množstvo slovenských reálií. Autor sa pritom v každej kapitole odvoláva na práce iných svetových ekonómov a aj nositeľov Nobelových cien za ekonómiu.

Intímna ekonómia krásy
V bloku venovanom tzv. intímnej ekonómii sa operuje s faktami a závermi, ktoré dokazujú, že aj naša sexualita, hormóny a telesná krása determinujú naše ekonomické správanie. Spotrebiteľské správanie tak podľa výskumov neovplyvňujú len spotrebiteľské preferencie, ale napríklad aj menštruačné cykly. Chémia ženského tela vraj môže podvedome ovplyvňovať výber ženského oblečenia, pričom ovulujúce ženy sú vraj náchylnejšie k nákupu vyzývavejších šiat.


Za všetkým je obyčajná túžba páčiť sa, pričom krása ako taká, je tiež nezanedbateľným ekonomickým faktorom. Tí krásou obdarení to majú vraj vo svete peňazí omnoho ľahšie ako tí ostatní, slušne povedané iba sympatickí. Vyšší zarábajú viac, ako ich centimetrami menej obdarení kolegovia a pre predávajúci úsmev sú najdôležitejšie štyri horné predné zuby. Tieto pravidlá výdatne šíri aj filmový priemysel, stačí si spomenúť na fešákov z burzy, elegantných súkromných advokátov a detektívov, ktorí sú často o dve ligy krajší ako ich štátni kolegovia. Krása prosto predáva a metrosexualita sa finančne vypláca. „Osobný branding", starostlivosť o seba, je teda len racionálna reakcia na realitu trhového prostredia.

Talent, sexuálna orientácia a ľavičiarstvo

Ako vidno, krása je pre úspech dôležitá, dokonca možno viac ako talent. Niektorí ekonómovia dokonca zavrhli myšlienku, že by hviezdne postavenie akokoľvek súviselo s talentom. Mnohí umelci, športovci, či kuchári majú dostačujúci talent na to, aby sa stali superhviezdami, no to, že sa to podarí len niektorým z nich, je výsledkom stádovitosti. Ľudia inklinujú ku konzumácii toho, čo práve obľubuje väčšina. Nástup na obežnú dráhu slávy je tak vraj viac výsledok náhody, aj keď efekt snehovej gule môže spustiť aj pre Slovensko tak typická „tlačenka".

Svet umenia a šoubiznisu je často priestor, v ktorom sa uplatňuje veľa ľudí s homosexuálnou orientáciou. Pravdepodobne za to môže ich vyvinutejšie estetické cítenie, aj keď toto konštatovanie je možno len výsledkom akéhosi kultúrneho mýtu, pretože aj homosexuál môže byť vyznávač nevkusu a gýču. Ekonómovia však našli inú paradoxnú spojitosť, a to vplyv homosexuálnej orientácie na trh s nehnuteľnosťami.

Záver jednej čínskej ekonomickej štúdie predpokladá, že za vysoké nájomné bytov a ceny nehnuteľností v určitých štvrtiach veľkých miest, môže práve vysoká koncentrácia tam žijúcich gayov a lesbičiek. Pod tento fakt sa možno podpisuje ich vyššie estetické cítenie a vlastnosť zatraktívňovať prostredie, ale podľa prezentovanej štúdie sú za tým aj iné faktory. Napríklad, že platia viac za adresu v tolerantnom prostredí, alebo sami mestskú perifériu, kam ich v minulosti vytlačila netolerantná majorita, zušľachtili a kultivovali na drahšiu štvrť. Možno je to však všetko oveľa prozaickejšie a homosexuálne bezdetné páry iba investovali viac peňazí do bývania.
Kým bezdetnosť možno vylepšuje majetkové pomery, počet a pohlavie detí môže ovplyvňovať napríklad politickú orientáciu rodičov. Z pohľadu rodiča a jeho genetického záujmu, liberálne politiky nahrávajú synom, zatiaľ čo konzervatívne politiky vychádzajú v ústrety dcéram. Podľa pop-ekonómie sa politické (sveto)názory rodičov často menia tesne po pôrode ich detí, no niektorí sa aj tak skalopevne držia politických názorov, ktoré získali po prvom šikanovaní na školských záchodoch alebo v slzách po rodičovskej facke.

Babrácki šéfovia a drahé istoty

V čom je však kniha blízka slovenským reáliám? Medzi riadkami veľmi trefne popisuje slovenskú ekonomickú a politickú realitu. Autorovi sa podarilo výstižne definovať príčinu zaostávania postkomunistických ekonomík, hoci počas procesu transformácie už boli dávno vytvorené fungujúce firmy a podnikateľské subjekty. Problém je však v deformovanom trhu, zlodejstve a klientelizme, teda v slabých článkoch ekonomického reťazca.

Ekonomické zákonitosti vraj prajú aj chudobnejším krajinám zbohatnutie, ale podmienkou je vždy oprava slabých článkov. Reformy sú však zdĺhavé a niekedy riskantné, pre väčšinu ľudí je však typická vlastnosť - "averzia k strate, ktorá je spätá s ďalšou univerzálnou platnou vlastnosťou, a síce s averziou k riziku. Keďže sa ľudia boja strácať viac, než ich teší získavať, sú v živote opatrnejší a uprednostňujú istotu. Túto vlastnosť využívajú hlavne socialistické strany, ktoré na ňu svojou (hlavne predvolebnou) rétorikou často apelujú".

Namiesto po slobode, ktorá však prináša risk, volajú občania po regulácii. Väčšia regulácia si však vyžaduje viac byrokracie, pečiatok, povolení, viac „tlačeniek" a ešte viac obálok. Pocit nespravodlivosti, že niekto sa k blahobytu dostal tučnejšou obálkou, vyústi do hnevu a volaní ešte po väčšej byrokracii. Byrokratická spoločnosť je potom živnou pôdou pre ľudí, ktorí v podstate nič nevedia.

Prirodzene vzniká mediokratická spoločnosť, keď sa po spoločenskom rebríčku šplhajú ľudia bez vedomostí, ktorí si svoju nevedomosť uvedomujú, ale zároveň sú si vedomí faktu, že ak nebudú šplhať cez mŕtvoly, čaká ich pád. V takto deformovaných ekonomikách sa však tento jav prenáša aj do súkromných firiem. Podľa autora je podliezanie a vtieranie sa v takomto prípade typické aj pre svet tzv. „MBA (Master of Business Administration) babrákov".

Čitateľ sa však okrem tejto pravdy pravdúcej dozvie aj mnohé iné kurióznejšie fakty, ako napríklad: prečo Severania pijú v piatok viac ako Taliani, prečo pornografia napomohla rozvoju internetu, prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé, prečo povinné používanie detských autosedačiek zvýšilo počet dopravných nehôd, prečo je zeleninový šalát vo fastfoode pre zdravie konzumenta vlastne škodlivý, prečo nosia černosi zlaté reťaze alebo aj to, prečo sú tučné dievčatá prístupnejšie na rizikový sex.

Lukáš Kovanda: Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé (Kapitoly z populárnej ekonómie), Vydavateľstvo: Premedia, 2013

Text bol publikovaný na blogu SME dňa 29.3.2013 http://jozefkuric.blog.sme.sk/c/324715/Preco-gayovia-zvysuju-najomne-a-istoty-su-drahe.html#ixzz2ShEYOoY3

Nechtění alebo o ženách, ktoré stratili deti

Za 10 minút sa v živote človeka môže toho veľa udiať, a to od skutočných banalít, až po osobné tragédie. Sú situácie, keď sa banalita stretne s tragédiou, a tak za 10 minút môže človek zmeškať vlak a zároveň prísť o vlastné dieťa. To sa stalo aj Sare Sebastianssonovej, postave z knihy Nechtění od švédskej autorky Kristiny Ohlssonovej, ktorá si počas neplánovanej 10 minútovej prestávky vlaku X-2000 rozhodla trocha vyvetrať hlavu a vybaviť si jeden súkromný telefonát. Do rýchlika však už nestihla nastúpiť, a tak stratila kontrolu nad vo vlaku spiacou maloletou dcérkou.

Čitateľovi detektívky je okamžite jasné, že sa schyľuje k zločinu a skutočne sa na ďalších stranách dozvedá, že dieťa bolo unesené. Stratilo sa bez stopy, hoci vo vlaku sedeli aj ďalší cestujúci. Prax je však taká, že ak má desať svedkov popísať nejaký skutok, vyšetrovatelia sa dozvedia iba 10 odlišných verzií a 10 rôznych opisov podozrivých osôb. Aspoň také sú skúsenosti knižného vyšetrovacieho tímu pod vedením Alexa Rechta. Jeho členovia a aj čitateľ dúfa, že zostane len pri únose, ale to by nebola severská detektívka, keby autori neprekračovali hranice vlastného žánru. Únosov tak bude viac a neskončia sa práve šťastne.

Podľa vyšetrovateľa Alexa Rechta sa vraj deti nestrácajú samé od seba, strácajú ich rodičia, aj keď v prípade kriminálky Nechtění rodičia až tak nezlyhali, teda aspoň nie v čase únosov. Vina je skôr skrytá v minulosti a nebola by vlastne ani vinou, keby nebolo samozvaného sudcu. Viac by som však už naozaj prezrádzať nechcel, lebo predsa len ide o detektívku a vytárať zápletku dobrej detektívky by si buď zaslúžilo minimálne podmienečné tresty s povinným ročným čítaním iba kníh z červenej knižnice alebo zablokovaním konta v knižnom eshope.

Nechtění je skutočne napínavá jazda a precízna sonda do psychológie zločinu. Pri čítaní som miestami hrýzol do vankúša (polštáře), pretože nič neznášam viac ako násilie páchané na deťoch. Napriek tomu, že autorka nenechala svojich hrdinov ani raz použiť strelnú zbraň, fyzického a psychologického násilia vo svojom debute naservírovala aj na dva romány. Hoci prirovnanie Kristiny Ohlssonovej ku kráľovi nórskej detektívky už vyznieva ako klišé, napriek tomu si neodpustím na Škandináviu trochu sexistickú poznámku, že Kristina Ohlssonová je Jo Nesbø v sukni.

Kniha Nechtění vychádza 29. marca 2013, vydáva ju Kniha Zlín a jej už teraz udeľujem 9 mäsových guličiek Kötbullar z 10-tich.



Kristina Ohlssonová - Vydavateľstvo: Kniha Zlín, 2013, Preklad: Luisa Robovská

Každý deň má niekto narodeniny

Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.

Aj preto je dobré, že v slovenskej modernej literatúre vznikla možno primárne pre ženy určená knižka Každý deň má niekto narodeniny, v ktorej sa objavila nová literárna hrdinka Nina Rybanská. Autorka Silvia Bystričanová vsadila svoju hlavnú postavu do slovenského mestského prostredia, pričom ju necháva riešiť si typické emočné, pracovné a vzťahové problémy, ktoré ťažia mnohých jej a aj autorkiných rovesníkov.

Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.

Na začiatku príbehu o každodenných narodeninách je sen, ktorý si bývalým zamestnaním a partnerským vzťahom frustrovaná Nina, túži naplniť. Tým snom je bylinkami prevoňaná čajovňa, ktorá by sa stala aj domovom kníh, a zároveň by oživila genius loci bývalej mestskej starobylej lekárne. Prvým krokom je tak získanie vyhliadnutého priestoru, pričom nevyužíva len svoj šarm, ale aj čistotu ducha a úmyslov, ktorými presviedča majiteľa - človeka s povesťou mizantropa, no v skutočnosti tajného filantropa, ktorý jej vysnívaný priestor prenajme.

Okrem vzájomne prospešného obchodného vzťahu však vznikne aj priateľstvo starého muža a mladej ženy, ktorému zvláštny esprit pridávajú aj knihy a spoločné utorkové večerné čítania. Práve v tomto momente sa príbeh Niny Rybanskej stáva podobný tomu Yambovmu. Tak ako si Ecov Yambo v rodinnom sídle obklopený knihami rekonštruuje svoju stratenú minulosť a autobiografiu, Nina si uskutočňovaním sna postupne upratuje aj svoj emočný život a zachraňuje si svoju budúcnosť.

Autorka knižné kapitoly veľmi príznačne nazýva stretnutiami, pričom okrem stretov s ľuďmi, sú to aj zblíženia sa s literárnymi postavami a ich autormi, ale aj stretnutia s emóciami, víziami, ideálmi, túžbami, tancom, chuťami, vôňami a aj Bavorskom. Každé s týchto stretnutí formujú Ninin život, no práve spoločné sedenia so svojím dobrodincom Guttmanom a literatúrou, jej napomáhajú zbavovať sa vlastného strachu z lásky. Nina časom pochopí, že vlastne po ničom inom ako láske netúži. Tak sa v knihe vynára ďalšia, nie však posledná rovina. Autorka vytvára akúsi novú vrstvu, ktorá je venovaná vyvíjajúcemu sa vzťahu Niny a Ronyho, premieňajúceho sa z mileneckého priateľstva na lásku a dôverou naplnené partnerstvo.

Tým však Silvia Bystričanová v otváraní ďalších prienikových rovín románu nekončí. K láske necháva dospieť aj Nininu kamarátku Sandru. Sandra je okrem hudobného nadania aj „skypeová" múza anonymného básnika, ktorého veršovanie prináša Sandre večerné uspokojenie. Autorstvo v knihe obsiahnutých básničiek autorka pripísala grafikovi a publicistovi Waldemarovi Švábenskému, priateľovi a spolupútnikovi Jozefa Urbana. Cesty básnika a Sandry sa stretnú práve v čajovni Niny Rybanskej, čím sa z jej sna stáva zhmotnené miesto meniace životy.

Áno, miesta môžu v sebe skrývať takéto magično a túžby sa môžu plniť, čo mimochodom dokazuje aj autorkin sen o literárnej prvotine.



Kniha Každý deň má niekto narodeniny vychádza 20.3.2013 vo vydavateľstve Slovart.

Krstný otec popkultúry

Čestne prehlasujem, že nie som a nikdy som ani nebol členom žiadnej zločineckej skupiny, organizovaný zločin všetkých typov a farieb golierov odsudzujem, slovo podsvetie vo mne vyvoláva strach a na tele zimomriavky, pracujem, odvádzam dane, ale ak sa za hrdelný zločin považuje ilegálny zber čerešní ročník 1990 zo susedovej záhrady, tak som pripravený prijať spravodlivý trest.

Možno práve tento môj morálny poklesok z minulosti je príčinou mojej záľuby, ktorou je kinematografia s mafiánskou tematikou. Som dlhodobo fascinovaný ságou rodiny Corleone a aj ďalšími gansterkami z éry po Krstnom otcovi, ako sú Špinavé ulice (Mean Streets), Mafiáni (Goodfellas), Kasíno (Casino), Krycie meno Donie Brasco (Donnie Brasco ), nevynímajúc seriál Sopránovci (The Sopranos). Vzhľadom na úspech týchto filmov je zjavné, že v tomto očarení nie som na svete sám.


 

Na tomto mieste sa však natíska niekoľko otázok. Prečo si Puzzova literárna predloha, Coppolové filmové spracovania Krstného otca a aj ďalšie filmy z prostredia organizovaného zločinu získali takú veľkú popularitu? Prečo filmovým zločincom v oblekoch už celé roky držia prsty aj slušní a zločinom opovrhujúci ľudia? Prečo sa táto symbolika antihrdinov stala taká obľúbená a dokonca formovala popkultúru 20. storočia? Ako a prečo sa vlastne z Krstného otca stal fenomén?

Vydareným pokusom o odpovede je kniha Fenomén Krstného otca (Ako zmenil Hollywood Ameriku a mňa), ktorej slovenský preklad sa zrodil vo vydavateľstve Premedia Group. Autorom je Tom Santopietro, z otcovej strany potomok talianskych prisťahovalcov, vyštudovaný právnik, ktorý sa však živil tenisom, manažovaním broadwayských divadiel a v súčasnosti aj písaním o hollywoodskom filme a jeho hviezdach.
Autorov otec patril ku novej generácii indokrinovaných Italoamričanov, ktorí prijali americkú kultúru a Američanmi sa často stali tak, že sa naučili hanbiť za svojich jednoduchých talianskych (sicílskych) rodičov. Keďže autor knihy pri definovaní fenoménu Krstného otca skĺbil osudy členov vlastnej rodiny s historkami zo zákulisia filmových štúdií, jeho knižný počin nadobúda rozmer historicko-rodinno-filmovej kroniky.



Genealógia cudzincov

Tom Santopietro priznáva, že sám hľadal vlastné taliansko-katolícke korene, ktoré sa celá italoamerická generácia rodičov snažila skrývať pred bielym anglosaským a protestantským prostredím, ktoré naopak neskrývalo svoje predsudky voči tzv. „špagetárom". Paradoxne práve knižná a filmová sága o mafii mu k vyrovnávaniu sa s predsudkami a vlastnou genealógiou pomohla. Počas postadolescentného obdobia si autor uvedomil, že aj napriek kriminálnemu žánru Krstného otca, práve princípy talianskeho rodinného života v ňom zobrazené, sú hodnoty, po ktorých túžili aj ostatní Američania všetkých sociálnych a etnických skupín. Fenomén Krstného otca je tak kniha, ktorá nemapuje len históriu fiktívnej rodiny Corleone, ale aj Tomovej talianskej rodinnej vetvy Santopietro.

Mafia - genéza zločinu

Už autorovi literárnej predlohy sa podarilo dokonale načrtnúť historickú genézu vzniku talianskeho organizovaného zločinu a jeho export do amerických ulíc a štvrtí. Čitateľ sa prostredníctvom Santopietrovej reinterpretácie zoznamuje s geograficko-politickými východiskami vzniku fenoménu talianskej (sicílskej) mafie, od národno-oslobodzovacích snáh až po protištátnu činnosť. Autorovi sa podarilo ozrejmiť psychológiu vzniku viery v organizovaný zločin, na ktorý sa v tom období spoliehali chudobné masy viac ako na štátne inštitúcie.

Tento proces sa začal už na Apeninskom polostrove, kde južné regióny boli aj po zjednotení Talianska ponechávané v stave zaostalosti a dlhodobo zdierané bohatším severom. Preto bolo logické, že pauperizované juhotalianske roľníctvo sa odkláňalo od štátnej moci a dôverovalo skôr autoritám mimo legálneho systému, ignorovalo byrokratické zákony a nadobúdalo presvedčenie, že jedine u bohatých krstných otcov sa môže dovolať spravodlivosti.

Toto presvedčenie si emigranti z juhu Talianska prenášali aj do novej domoviny, kde síce nachádzali politickú a občiansku slobodu, no niektorí sa k ekonomickej slobode snažili dopracovať revolučnejšou cestou, a to prechodom na stranu zločinu. Amerika prvej polovice 20. storočia bola pre rýchle zbohatnutie úrodnou pôdou, podľa slov samotného Coppolu, bola na mafiu jednoducho zrelá.

Fenomén Krstného otca

Okrem majstrovského filmového spracovania, hviezdneho obsadenia a skvelých hereckých výkonov sa autorom podarilo divákom priblížiť, prečo boli imigrantom rodinné väzby a mafia bližšie, ako štátna moc a inštitúcie vykonávajúce spravodlivosť. Za úspechom filmovej trilógie stál aj vhodne namiešaný koktail z tragickej americkej romance a príbehu o rodine s epickou ságou o gangstroch, ktorí sa snažili splniť svoj americký sen. Zločinci boli na plátne predstavení ako antihrdinovia, ktorí vlastne bojujú proti americkej ekonomike korporácií, starajúci sa o seba a svoje rodiny aj bez štátnej ochrany a podpory.
Film prinášal aj odhalenie, že politika a čierna ekonomika sú vlastne prepojené, a že ani politici nedokážu odolať ponuke, ktorá sa vlastne ani nedá odmietnuť.

Podľa autora knihy bol Krstný otec príťažlivý aj tým, že „možno to ani nie je film o mafii, ale klasická rozprávka o kráľovi a jeho troch synoch", kritizujúca „zločin, zatiaľ čo ho zároveň popularizovala. Dalo sa to vďaka tomu, že román bol situovaný do povojnovej Ameriky, ktorá takmer zmizla, a na staré časy sa pozerá s nostalgiou. Corleonovci predstavujú triumf kapitalizmu so všetkou jeho slávou a nepoctivosťou. Peniaze sú moc a veľké peniaze sú veľká moc, pričom nezáleží na tom, či je zločinecká alebo nie".

Každého milovníka filmového a aj knižného Krstného otca by táto kniha pod vianočným stromčekom potešila. Teda určite radšej kniha, ako odrezaná konská hlava.

Tom Santopietro: Fenomén Krstného otca (Ako zmenil Hollywood, Ameriku a mňa), Vydavateľstvo: Premedia, 2012

Trhová vzťahonomika, manželstvo očami ekonómie

Pre mnohých ľudí je ekonómia jedna veľká španielska dedina, pričom toto slovné spojenie nadobudlo v týchto krízových časoch aj trpko vtipný rozmer. V čom však spočíva averzia voči ekonómii? Prečo je považovaná spolu s politikou za akési panské huncútstvo? Príčina bude asi v tom, že jej zákonitosti sú často politikmi a ekonomickými analytikmi prezentované ako veľmi nudné fakty a čísla. Človek si síce uvedomuje jej význam, ale má pocit, že táto exaktná veda je prezentovaná nezrozumiteľne, aby jej v podstate až na zasvätených nikto nerozumel. Je pochopiteľné, že ekonómia už dávno stratila rozmer starogréckeho Oikos Nomos, no a súčasní ekonómovia často a možno aj zámerne zabúdajú na Occamovu britvu.

Preto laika vždy poteší, keď niekto vyrukuje s názormi, ktoré ekonómiu predstavujú ako veľmi jednoduchú a pre život prirodzenú vedu. Po knihách Freakonomics (s podtitulom Skrytá stránka všetkého) a jej voľného pokračovania SupeFreakonomics, sa na našom knižnom trhu objavilo aj slovenské vydanie amerického bestselleru s názvom Vzťahonómia.

Americké autorky Paula Szuchman a Jenny Anderson vytvorili pojem Vzťahonómia, ktorý chápu ako vnášanie ekonómie (skúmanie spôsobu ako ľudia, podniky, spoločnosti rozdeľujú obmedzené zdroje) do partnerských vzťahov a manželských zväzkov. Vzťahonómia (ekonómia vzťahov) má podľa autoriek poukazovať na to, ako zužitkovať obmedzené množstvo času, energie, peňazí a libida, aby boli partneri šťastní, a aby manželstvo prekvitalo.

Paula a Jenny celé desaťročia pracovali pre Wall Street Journal a New York Times, teda v redakciách, v ktorých bol priestor presiaknutý makroekonómiou a burzovými indexmi, no napriek tomu sa chceli venovať aj praktickejšej forme ekonómie. Preto po množstve analýz rôznych ekonomických škôl a konzultáciách s renomovanými ekonómami, sa jednoducho zamerali na lásku a vzťahy. Nechali si vypracovať celoamerický manželský výskum a absolvovali množstvo osobných stretnutí s manželskými pármi, po ktorých sa vrhli do písania knihy s hypotézou, že manželstvo je jeden z najšpekulatívnejších podnikov vo svete ekonómie.

„Neviete podložiť žiadnym argumentom, že sa takáto investícia oplatí - približne v polovici prípadov sa neoplatí - ale aj tak do toho idete a dúfate a predpokladáte, že vy budete patriť práve k tej druhej polovici, ktorej sa investícia vráti. Tu je však problém - jediný spôsob, ako si zvýšiť šancu na úspech, je brať svoje manželstvo ako dlhodobú investíciu, ktorej sa nevzdáte v čase krízy, poklesu výnosov či protestov zo strany akcionárov".

Ich spoločná kniha okrem iného dokazuje, že v USA sú schopní napísať knihu o čomkoľvek, a že neviditeľnú ruku trhu je možné nájsť aj v obyčajnej manželskej deľbe práce. Dokonca aj manželský sex môže mať ekonomické zákulisie, a jeho absencia trhové riešenia. Autorky na podporu svojich tvrdení a názorov nepoužívajú len modely bežného prirodzeného ekonomického správania, ktoré sa v našich končinách nazývajú sedliackym rozumom, ale veľmi názorne operujú aj ekonomickými teóriami, používajúc odkazy nie len na tie úspešné, ale aj tie, ktoré sa ukázali ako mylné. Áno, aj bankroty môžu byť poučné. Prínosnom knihy je aj citlivý (ženský) humor a hoci sa primárne venuje partnerským vzťahom, nie je zbytočne sentimentálna.

Umyješ riad alebo pokosíš trávnik?

V typickom slovenskom manželstve by táto otázka mala jasné riešenie, no tradičné rodové rozdelenie domácich prác môže byť podľa autoriek zároveň zdrojom konfliktov. Na Slovensku teda možno, v USA skoro určite. Veď čo ak manžel dokáže uvariť chutnú večeru, ale manželka si pod vplyvom nejakých rurálnych tradícií bráni svoje kuchynské kráľovstvo a núti ho opravovať vodovodné batérie a vymieňať žiarovky, napriek tomu, že namiesto varenia by radšej kosila trávnik? Čo ak sú v podstate obaja partneri z takéhoto rozdelenia povinností nešťastní?

Expertky na ekonómiu a vzťahy majú na každý podobný manželský problém ekonomické riešenie a pravidlo. Tak napríklad v takomto prípade navrhujú využívať špecializáciu a komparatívne výhody. Niekto je prosto lepší v umývaní riadu a niekto to vie lepšie s motorovou kosačkou, pričom nie je rozhodujúce, či je mužom alebo ženou, ale to, čo by robil radšej a lepšie. Teda domácnosť by mala fungovať nie podľa toho, ako si myslíme, že by to malo fungovať, ale ako to funguje najlepšie, čo môže aj znamenať, že domáce práce sa nemusia deliť na presnú polovicu. Potešujúce zistenie, no nie?

Niekto má jednoducho v zadku vrtuľu a žije sa mu s ňou dobre. Ako však zariadiť, aby mohol aktívnejší z partnerov svoj rotor, z času na čas vypnúť? V takom prípade sa môžu uplatniť aj iné ekonomické pravidlá, ako napríklad to, že obed zadarmo neexistuje a stimuly vždy zaberú.

Paula Szuchman, Jenny Anderson: Vzťahonómia, Premedia, 2012

Medzi nami zvieratami

Rozprávok nikdy nie je dosť, čo ako rodič, bývalý predčítač, môžem len potvrdiť. Ak sa jedná o skutočne originálne rozprávky, tak tento výrok platí dvojnásobne. Do pokladnice pôvodných slovenských rozprávok prednedávnom pribudla naozaj zábavná, poučná a vďaka ilustráciám aj obrazovo očarujúca rozprávková knižka Medzi nami zvieratami.

Ako už názov prezrádza je o zvieratkách, ale v skutočnosti je hlavne o ľuďoch, deťoch a ich rodičoch, čo samozrejme mladšie deti netušia, ale s určitosťou to pozorným čítaním zistia. Dvanásť rozprávok, ako Ezopove bájky nastavujú alegorické zrkadlo nielen tým horším stránkam ľudského (detského) správania, ale niektoré majú rozmer aj inotajovej kritiky slovenskej (modernej) nerozprávkovej spoločnosti.




Autorke Viere Brunovskej sa podarilo do krátkeho príbehu zabaliť nielen unikátnu pointu, ale aj nenásilné mravoučné ponaučenie. Krátke textové útvary tak fungujú vynikajúco nielen samostatne, ale ešte lepšie ako kompaktnejší celok. Detský, ale aj dospelý čitateľ sa s ľahkosťou napája na autorkinu vlnu, pretože v krátkej rozprávkovej próze nenachádza len sám seba, ale aj čriepky zo súčasnosti a neviditeľné odkazy na ústnu tradíciu slovenských prísloví a porekadiel, ktoré môžu byť detskému čitateľovi (poslucháčovi) neznáme, ale vďaka rozprávkam ich môže objaviť.



Rozprávky sú unikátne aj tým, že na jednej strane sa pridŕžajú reálnej zoológie, aby vzápätí v záujme pointy vytvárali novú alternatívnu biologickú evolúciu. Magický rozmer takejto alegórii pridávajú aj ilustrácie slovenského výtvarníka Petra Kľúčika, ktorý už sám vo svojej bohatej tvorbe stvoril celý mytologický zverinec, pričom jeho bizarnej faune sú rozprávky Viery Brunovskej akoby šité na mieru.



Aby však tento text nevyznel príliš premúdrelo, čo rozprávkam skutočne nesluší, dodám asi toľko. Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, asi 30 km severozápadne od Prešporku, vo vydavateľstve Virvar, vznikla krásna rozprávková kniha, ktorej najväčším snom bolo, aby bola čítaná pred spaním, pri svetle nočnej lampy, a aby bájne zvieratá v nej spomenuté vstupovali deťom do nočných snov a učili ich rozlišovať medzi dobrom a zlom.



Medzi nami zvieratami - Viera Brunovská (napísala), Peter Kľúčik (namaľoval), Vydavateľstvo Virvar, 2012

Foto: Fotografie publikované so súhlasom vydavateľstva

Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Rodíme sa s pudom sebazáchovy a skoro celý život sa vyrovnávame s faktom, že náš život smeruje ku koncu. Napriek obavám z konca však príde čas, keď sa strach zo smrti akosi vytráca. Aj Mathea, hlavná hrdinka debutu nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold s názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, dospieva do podobného štádia, no po postupnom vyrovnaní sa s pocitom konca zamestnáva svoju myseľ úvahou, že pozemský svet opustí skôr, ako si niekto vôbec všimne, že existovala.

Až v starobe si uvedomuje, že celý život bola aj vlastnou vinou skôr osamelá ako spoločenská, no na sklonku života chce veľa vecí napraviť. Približuje sa k ľuďom, objavuje čaro komunikácie, no aj tak nadväzuje kontakty s podobnými zúfalcami ako je ona sama. S tými „normálnejšími“ jej to prosto ide oveľa ťažšie alebo vôbec. Nachádza sa tak v stave, keď trpí rovnakým strachom zo života aj smrti zároveň.

Stotožňuje sa s názorom, že všetko je vlastne veľké utrpenie. Keby si mohla vybrať náboženstvo, chcela by byť budhistkou, a ak by mala byť ovocím, tak jedine banánom, bezpohlavnou bylinou s plodmi bez semien. Prirovnaním samej seba k zakrivenému banánu reflektuje svoju nenaplnenú rolu matky. Keby mala dcéru, tak by jej odkázala svoje životné motto: „Keď ťa dcérka niekedy budú fotografovať, vždy trocha vyfúkni, zväčší ti to pery“. Takto to podľa Mathei chce príroda. Ide jej iba o zachovanie druhov, na jednotlivcov kašle. Matke prírode ide len o to, aby jednotlivci žili rýchlo, a aby sa generácie striedali a evolúcia napredovala čo najrýchlejšie.

Aj takéto filozofické myšlienky skrýva rozsahom útla knižka. Príbeh Mathei však napriek jej komplikovanému životu nie je tragédiou, je to skôr tragikomické rozprávanie a zmes vnútorných monológov ženy, ktorá napriek pokročilému veku (alebo vďaka nemu) rozmýšľa hlavne o medziľudských vzťahoch, živote a človeku ako takom, a to s nadhľadom a miestami humorným až kurióznym spôsobom. Jej postoje a úvahy sú však blízke aj mladému čitateľovi, za čo však s najväčšou pravdepodobnosťou môže aj vek autorky (ročník 1979), skrytej v koži zhrbenej ženy, ktorá čím rýchlejšie kráča, tým je menšia.

Vlhké miesta - Charlotte Rocheová

Vlhké miesta sa stali svetovým bestsellerom. Kniha bola preložená do 25 jazykov a predalo sa jej viac ako 2 milióny výtlačkov. Pre literárne dielo s takýmito referenciami je preto asi dosť tragické, ak si ju čitateľ kúpi vo výpredaji v supermarkete. Svojim spôsobom si však za to vraj môže sama, pretože je skutočne kontroverzná, a to okrem predajnosti často prináša aj pád a odmietanie. Mám rád výzvy, nie také, v ktorých sa rozhoduje medzi životom a smrťou, ale ak sa veľká časť čitateľskej obce postaví knihe chrbtom, tak presne to je ten typ výzvy, ktorú mám rád.

Už po úvodných stránkach som tušil, čo robí Vlhké miesta pre väčšinu nečitateľnou. Áno je to množstvo viet a celých kapitol točiacich sa okolo ritného otvoru, hemoroidov, vagíny a všetkých možných telesných tekutín. No ak sa čitateľovi pri takýchto témach zdvíha žalúdok, je nutné dávivý reflex potlačiť, presne tak, ako keď človek sleduje strašidelný horor alebo verne spracovaný krvák. Napriek tomu, že ho scény desia, aj tak sa snaží vydržať až do samého konca. Veď aj psychicky zdraví jedinci majú z času na čas potrebu zhliadnuť takýto typ filmu, hoci ho celý sledujú skrz prsty.

Apropo, keď už sme pri filme. Netradičné scény Vlhkých miest až tak veľmi nevybočujú ani od mnohých, ktoré sú súčasťou kinematografie určenej pre náročnejších divákov. Nech si každý milovník tzv. klubového filmu na tomto mieste spomenie na Hanekeho Pianistku, Ošimovu Koridu lásky alebo Kim Ki-dukov Ostrov a mnoho ďalších filmových kúskov, v ktorých sú sexuálne scény spojené s fyzickým násilím a sebapoškodzovaním. Práve bez týchto obrazov by tieto filmy nikdy neboli tým, čo ich robí viacrozmerným kinematografickým dielom.

Citlivejší čitateľ by mal aj k Vlhkým miestam jednoducho pristupovať s nadhľadom a tabuizované slová a neprijateľné témy vnútorne potláčať, presne tak, ako sa v Rokforte (Rokfortská stredná škola čarodejnícka) nevyslovuje meno Lorda Voldemorta. Jedine tak objaví celkom prozaický, no zároveň silný príbeh o mladej osemnásťročnej Helen, dievčati, ktoré túži po obyčajnej rodičovskej láske.

Po nevydarenom holení intímnych miest sa Helen ocitne na proktologickom oddelení. Pred týmto incidentom má jeden domov u matky, kam by otec neprišiel ani za svet, druhý má u otca, kam by zase matku nedotiahol nikto ani párom volov. Práve na pooperačnom lôžku v nej skrsne myšlienka, že jej tretím domovom by sa mohla stať nemocničná izba, kde by sa rodičia mohli konečne spojiť. Čoskoro však pochopí, že ani chirurgická operácia nebude tým tmeliacim elementom, a preto sa uchyľuje k nepochopiteľnej automutilácii (samoubližovanie), čím chce predĺžiť svoj pobyt v nemocnici a získať tak čas na obnovu polámaných rodinných vzťahov.

Fyzickú bolesť sa okrem analgetík snaží potláčať autoerotikou, alebo spomienkami na svoj mladý ale zároveň bohatý a bizarný sexuálny život. Kniha tak nadobúda už vyššie spomenutý viacrozmerný charakter. Stáva sa nielen výpoveďou o tienistých stránkach ľudskej a ženskej sexuality, ale je aj provokatívnym manifestom proti hysterickej hygiene a sterilnej estetike lifestylových médií.

PS: Kto neprečíta nepochopí, kto prečíta nezabudne, a preto raz stačilo!  :-)

Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti

Je dokázané, že starí rodičia môžu mať na výchovu svojich vnúčat veľmi blahodárny vplyv. Často aj reálny život prináša príbehy, keď si starý otec rozumie lepšie so svojím vnukom, ako s vlastným synom. Takýto vzťah a podobne silné puto vznikne aj medzi literárnym starým otcom Abrahamom Portmanom a jeho vnukom Jacobom.

Jacob dychtivo počúva rozprávania svojho staršieho príbuzného, ktorý počas druhej svetovej vojny stratil všetkých svojich príbuzných. Jeho život bol zachránený tak, že v rámci humanitárnej akcie, bol spolu s inými deťmi z východnej Európy, odsunutý na územie Veľkej Británie. Namiesto nacistami okupovaného Poľska sa tak jeho novým domovom stane sirotinec na území Walesu. Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti, je vlastne nielen pomenovanie tohto azylového miesta, ale aj názov debutového románu amerického autora Ransoma Riggsa.

Toto miesto je skutočne bizarné a ešte podivnejší sú jeho obyvatelia. Starý otec Abrahám prináša vnukovi každý večer nejaký príbeh viažuci sa k tomuto miestu, a aby mu vnuk uveril, ponúka mu aj pár dôkazov v podobe zažltnutých a trocha aj strašidelných fotografií. Vnúčik vyrastajúci v 21. storočí, teda vo veku internetu a digitálnych hračiek, nad príbehmi a fotografiami pochybuje, no napriek tomu sa necháva viesť rozprávaním, a príbehy o deťoch s výnimočnými schopnosťami a o netvoroch, ktoré sa ich snažia zneškodniť, prijíma ako fantastické spríjemnenie večera pred spaním.

Keď však jeho starý otec zomiera násilnou smrťou na okraji temného lesa, ocitá sa vôbec ako prvý na mieste činu a z úst umierajúceho prijíma zašifrované posolstvo. Blízkosť k smrti, temné vidiny a tajomstvo, ktoré úmrtie starého otca sprevádza sa podpíše aj na psychickom zdraví tínedžera. S odchodom starého rodiča sa Jacob nedokáže vyrovnať a po jeho smrti trpí akútnou stresovou reakciou, ktorá si dokonca vyžiada pomoc psychoterapeuta. Rozháranosť duše ešte viac vybičuje nájdenie ďalších dôkazov a fotografií v pozostalosti starého otca, ktoré len potvrdia existenciu ostrova so sirotincom pre zvláštne deti. Jacob hľadá osobnú záchranu, pričom sa chce zbaviť temných myšlienok a ťažkých vnútorných otázok, ktoré vyvolali ostatné rodinné udalosti.

Aj na odporúčanie psychiatra sa preto rozhodne navštíviť miesta, ktoré sú s tajomnou minulosťou rodinného príslušníka spojené a v tejto časti príbehu má aj čitateľ skutočne pocit, že sa vydáva riešiť temný príbeh z histórie, ktorá bola poznačená neľudskosťou a xenofóbiou. Na predmetnom mieste, na kopci nad mestečkom Cairnholm, hlavný hrdina skutočne nachádza ruiny sirotinca, o ktorom miestni obyvatelia veľa nevedia, snáď len to, že bol počas vojny zbombardovaný nacistami a jediným preživším bol mladý muž, ktorý bol rozhodnutý pomstiť nielen svoju pôvodnú židovskú rodinu v Poľsku, ale aj tú druhú novú, ktorú pochovali trosky azylového domova.

Práve na tomto mieste sa otvára druhá rovina príbehu, ktorá hovorí o deťoch s výnimočnými schopnosťami, od levitovania, cez neskutočnú fyzickú silu až po neviditeľnosť. Sú vraj skrytou vetvou ľudstva, tzv. krypto sapiens. Celé tisícročia sa skrývajúci pred svetom ľudí, pretože tí ich inakosť nazývajú dielom diabla. Maskovacím manévrom sú im potulné cirkusy, alebo život v akýchsi časových slučkách, v ktorých sa konkrétny dátum môže opakovať až do nekonečna. Čudné osadenstvo sirotinca slečny Peregrinovej žije v časovej slučke s dátumom 3. september 1940.

Priznám sa, že na tomto mieste ma záujem o príbeh trocha opúšťal, pretože od tohto momentu sa z rozprávania stáva skôr príbeh zo žánru fantasy, a tomuto druhu literatúry až tak veľmi neholdujem. Začína sa klasický zápas dobra so zlom, boj medzi svetom svetla a temna. Napriek tomu som presvedčený, že knižná predloha by sa mohla veľmi dobre pretransformovať na príťažlivú filmovú verziu, určenú nie len pre mládež a fanúšikov fantasy a sci-fi.  Na stránkach vydavateľstva Jota sa dokonca uvádza, že v USA okamžite po vydaní knihy v búrlivej aukcii na filmové práva zvíťazila spoločnosť 20th Century Fox, ktorej vedenie uvažuje, že réžiu filmu by filmová spoločnosť zverila do rúk tiež podivného Tima Burtona.

Národný satanista - hrdosť, násilie, temnota

Rôzne subkultúry vždy sledujem s veľkým záujmom. Síce v samotnej etymológií slova subkultúra predpona „sub“ vyjadruje niečo nižšie, v skutočnosti je pre subkultúry typickejšia skôr inakosť a snaha vymedziť sa voči majoritným kultúrnym vzorcom. Snažím sa vždy pochopiť tento ich charakter, je mi sympatická ich snaha byť opozíciou a alternatívou voči dominantnej kultúre, no ich kontrakultúrne snahy vnútorne odsudzujem.

O niektorých subkultúrach viem viac, o niektorých netuším ani mäkké f. Medzi také, ktoré sú pre mňa úplnou španielskou dedinou, patrí aj blackmetalová scéna. Asi aj preto som práve počas halloweenského dňa siahol po knižke Národní satanista od nórskeho autora Erlenda Erichsena. Je to jeho debutový román, v ktorom zúročil aj vlastné skúsenosti z blackmetalového prostredia, pričom nebol len radovým fanúšikom tejto hudby a štýlu, ale pôsobil aj ako bubeník v nórskych blackmetalových skupinách Molested a Gorgoroth.

Práve nórska blackmetalová hudba bola vraj v 90. rokoch 20. storočia najlepším vývozným artiklom Nórska v oblasti hudby, a fanúšikovia tohto štýlu po celom svete hľadeli na nórskych interpretov a kapely s patričným rešpektom. Ten kto sa v tomto žánri skutočne orientuje určite pozná udalosti, ktoré súviseli so vzostupom nórskej blackmetalovej scény a aj osobný príbeh Varga Vikernesa (vlastným menom Kristian Vikernes), ktorý stál pri zrode nórskeho blackmetalu a svoj temný životný štýl zobral skutočne veľmi vážne. Bol totižto obvinený z niekoľkých prípadov podpaľačstva a vypaľovanie kresťanských kostolov a v roku 1994 bol usvedčený aj z vraždy svojho kolegu Øysteina Aarsetha, gitaristu kapely Mayhem známého ako Euronymous.

„Inspirujeme se naší nenávistí vůči lidstvu, životu, dobru a radosti.“ 

Práve citátom zavraždeného hudobníka Euronymousa sa začína aj kniha Národní satanista a samotný dej je zasadený práve do tohto prevratného obdobia, keď stúpenci blackmetalu zapaľovali kostoly a vyhlasovali otvorenú vojnu spoločnosti. Hlavnými hrdinami sú dospievajúci mladí muži, ktorí sa po koncerte kapely Gorgoroth rozhodnú založiť si ešte lepšiu a hlavne vlastnú skupinu.

Ich nový sen sa stal skutočnou posadnutosťou a kniha, ktorá ich príbeh popisuje, je knihou o posadnutosti, s hlavným mottom: „Raz posedlý, navždy posedlý!“ Je to rozprávanie o posadnutosti hudbou, o snoch, o temnej nórskej prírode, ktorá je vraj hlavnou esenciou pre vznik temnej muziky. Autorovi sa podarilo verne opísať prerod osobností hlavných hrdinov, ktorí inšpirovaní aj inými hudobnými vzormi, nórskou prírodou a mytológiou skutočne založia úspešnú skupinu Stormvold. Pohltenie snom je však natoľko silné, že okrem fyzickej premeny a špecifickej móde, ktorá k tejto subkultúre patrí, prestanú používať aj svoje občianske mená a nechávajú sa oslovovať ako Vinterblod, Ljåvold, Demonu a Orcust.

Autorove rozprávanie sa týka hlavne dvoch hlavných postáv, zakladajúcich členov, ktorí k blackmetalu pristupujú s úplne rozdielnou motiváciou. Kým vyrovnanejšieho a citlivého Ljåvolda pôvodne zaujímala len hudba, vždy problémový Vinterblod je presvedčený satanista, raziaci protispoločenské a antikresťanské názory. Práve jeho prerod na patologickú osobnosť je ústrednou myšlienkou celého literárneho príbehu. Vinterblod sa riadi svojou ideológiou, zámerne opúšťa obyčajný svet a nazýva sa národným satanistom. Hlása odstup od ľudí, etiku považuje za utópiu, sociálne spolužitie za hlúposť a strach vsadený do systému. Volá po umení, ktorého vyjadrujúcim prostriedkom má byť aj agresia, oheň a násilie.

„Budeme co možná největším protikladem obecných hodnot naší doby, tedy nebezpečím pro lidi všech kultur a ras! Slovo satan znamená jak svobodu, tak i odpor, a pro nás jedinečnou norskou volnost. Přestože národní satanismus je jen můj pojem, všichni čtyři jsme vlastně synové zapomenuté mentality a autority, která kdysi vládla v naší zemi. A já chci, aby se něco z toho vrátilo, chci se setkat s nádhernými a zhrzenými dušemi minulosti a pak je přetvořit podle svého!“

Je tak tvorcom akejsi blackmetalovej filozofie, ktorá je však plná patetizmu a klišé, ako vždy, keď sa niečo berie príliš vážne.

Gotlandské tiché noci

Kto len trocha s väčším záujmom sleduje knižný svet, musel si určite všimnúť, že v posledných rokoch v detektívnom žánri kraľujú škandinávski autori. Slovenskému a českému čitateľovi možno nie sú všetci známi ako napr. Jo Nesbø, ale vďaka niektorým knižným vydavateľstvám sa zoznamovací proces zlepšuje, a tak si mnohí autori severských kriminálok nachádzajú cestu do knižných políc a elektronických čítačiek aj slovenských a českých milovníkov tohto žánru.

Vďaka vydavateľstvu Kniha Zlín medzi takéto autorky patrí aj švédska spisovateľka Mari Jungstedtová. Pôvodne sa síce živila žurnalistikou, pričom má za sebou aj prácu moderátorky televíznych správ, ale v súčasnosti sa naplno venuje iba literárnej detektívke, ktorá jej doma priniesla úspech. Žije neďaleko Stockholmu, ale leto trávi každoročne s celou rodinou na ostrove Gotland, ktorý sa stal hlavnou inšpiráciou jej detektívnych románov. Vo svojej tvorbe však využíva aj skúsenosti nadobudnuté počas jej žurnalistickej a mediálnej kariéry. Zo série o kriminálnych prípadoch z ostrova Gotland je aj román Této tiché noci, ktorý vychádza 30. októbra.

Jungstedtovej hlavný hrdina komisár Anders Knutas musí tentoraz vyriešiť dve celkom odlišné vraždy, ktoré narušia atmosféru predvianočného obdobia, na inak pokojnom ostrove Gotland. Prvou obeťou je starší muž, skrachovaný fotograf a alkoholik Henry Dahlström, ktorý len pár dní pred smrťou vyhral na konských dostihoch veľkú sumu peňazí. Druhou zavraždenou je iba 14-ročná Fanny, školáčka žijúca iba s matkou alkoholičkou, trpiaca nedostatkom lásky a pozornosti. Zdá sa, že obete vrážd teda nespája vôbec nič, no nebola by to dobrá severská detektívka, keby sa spojitosť nakoniec nenašla.

Možno pointa a zápletka nie je až taká nepredvídateľná ako u Jo Nesba, Stiega Larssona alebo Larsa Keplera, no napriek tomu je román Této tiché noci dobré oddychové čítanie, miestami pripomínajúce klasickú britskú detektívku, čo je každopádne vždy vhodná knižná voľba na sychravé jesenné a tiché noci.

Samovražda Západu - hľadanie strateného sebavedomia

„My sme vám to hovorili!", mohli by prehlásiť Chris Smith a Richard Koch, autori knihy Samovražda Západu, ktorá síce vyšla ešte v roku 2006, no v slovenskom preklade až v roku 2011. Slovenské vydanie tak uzrelo svetlo knižného sveta v čase najhlbšej ekonomickej krízy a možno aj vrcholiacej depresie Západu, čo si vyžiadalo aj krátky predslov jedného z autorov, v ktorom priznal, že hoci sa vo svojej knihe obaja autori zaoberali trendmi, ktoré ohrozujú západnú civilizáciu, akútnosť tohto problému ich samých dosť prekvapila. Na druhej strane Chris Smith deklaruje, že súčasný vývoj dokazuje, že hodnoty, ktoré určili vo svojej knihe ako kľúčové pre zachovanie toho, čo nazývame západná civilizácia, sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Podľa autorov za úspechom Západu stáli: kresťanstvo, optimizmus, veda, ekonomický rast, individualizmus a liberalizmus.
Tento môj text nechce byť hodnotiacou recenziou ani kritickou polemikou, skôr sa jedná len o akési poznámky v osobnom čitateľskom denníku, ktoré samozrejme vyjadrujú aj určitú mieru stotožnenia sa s podnetnými názormi autorov.

Na úvod je nutné poznamenať, ako je v ich názoroch definovaná západná civilizácia. Západom označujú kultúrnu, ekonomickú a politickú realitu USA a Európy, nevynímajúc ani východnú Európu, Írsko, Španielsko, Portugalsko, Kanadu, Austráliu a Nový Zéland. Teda rozhodujúci v definovaní Západu nie je podľa nich geografický rozmer, ale kultúrny odkaz európskeho dedičstva. Takto chápanej západnej civilizácii pripisujú mnoho pozitívnych vlastností, pričom ju považujú za najúspešnejšiu zo všetkých minulých a súčasných civilizácii. Zdrojom inakosti a aj úspešnosti sú hlboko zakorenené ideály a kľúčové faktory, ktoré ju priviedli k úspechu a spomínam ich už vyššie.


Kresťanstvo

Podľa autorov bolo práve toto náboženstvo prvým individualizovaným, aktivistickým a sebazdokonaľujúcim hnutím na svete. Z individuálnej spásy a transformácie osobného správania urobilo svoje ústredné princípy a ako prvé na svete hlásalo, že je prístupné každému bez rozdielu na etnicitu, rasu, pohlavie a sociálny status.

Hodnotenie kresťanstva však naozaj nie je nejakým bigotným chválospevom, naopak na viacerých miestach autori nepopierajú tienisté stránky tohto hnutia, ktoré sú spojené hlavne s inštitucionalizovaním sa v cirkevné spoločenstvá, keď sa postupne z prenasledovaných stávali prenasledovatelia, keď jednoduchú prvotnú podstatu kresťanstva prekryli prísne teologické pravidlá, keď sa cirkev stávala dôležitejšia ako jej členovia. To však podľa autorov našťastie nezničilo ideály, ktoré sa v kresťanstve zachovali a pretransformovali sa aj do iných oblastí západnej civilizácie. Prežili aj ideály hľadania osobnej slobody a význam vnútorného života, znásobené v protestantskom hnutí, ktoré kresťanský individualizmus a osobnú slobodu jednotlivcov ešte posilnilo.

Od konca 19. storočia je však podľa autorov pozitívne dedičstvo kresťanstva devalvované nielen vzostupom cynizmu, nihilizmu, depresií, ale aj názorovou nejednotnosťou kresťanských spoločenstiev, pričom aj v tomto argumentačnom dialógu ťahajú za kratší koniec tolerantné protestantské denominácie a liberálne krídlo katolicizmu. Liberálneho ducha kresťanskej rovnosti tak ohrozujú fundamentalisti, a tak sa zosúladenie moderného sveta s opätovným výkladom tradičných hodnôt neuskutočňuje v potrebnej miere.

Optimizmus

Optimizmus podľa autorov dominuje v západnej civilizácii od jej počiatkov až po začiatok 20. storočia. Západ sa dynamicky rozvíjal, západné myslenie a veda vďaka optimizmu nepoznali hranice a to aj vďaka tomu, že sa zameriavali na praktické ciele a vylepšenie sveta. Optimizmus je tak integrálnou súčasťou Západu, no napriek tomu ho v 20. storočí, hlavne po dvoch svetových vojnách a globálnych problémoch a krízach, ohrozuje aj neustále vzrastajúci pesimizmus. Podľa autorov musíme obnoviť vieru v človeka schopného zdokonaľovať sa, vieru vo veľkoleposť ľudskej mysle a nezabúdať pri tom ani na slobodnú vôľu, aj keď zároveň priznávajú, že pri úvahách o budúcnosti optimizmu je náročné byť optimistom.

Veda

Podľa autorov aj pri vzniku západnej vedy stálo nepriamo kresťanstvo. V kresťanskom kultúrnom okruhu je tento argument asi legitímny a pre jeho podoprenie majú autori nasledovné vysvetlenie. Západná veda sa rozvinula v 13. až 17. storočí a nevyhnutnou podmienkou jej vzniku bola viera v jediného všemocného Boha, ktorého dokonalý výtvor predkladaný Bibliou, čakal na racionálne a vedecké vysvetlenie. Od renesancie do tohto procesu mal vstúpiť aj humanistický optimizmus a jeho úctivý pohľad na človeka ako na najvyšší boží výtvor, ktorý sa zároveň podieľa na procese stvorenia prostredníctvom nových objavov, umenia a vedy.

Veda od renesancie neustále posilňovala a v období industrializácie sa stala skoro novým náboženstvom. Vstupom do atómového veku však začala získavať stále viac nepriateľov. Napriek tomu, že aj v súčasnosti formuje svet viac ako kedykoľvek predtým, mnoho ľudí jej prestáva dôverovať, obracia sa k náboženskému a predvedeckému svetonázoru a tieto myšlienky majú žiaľ aj svojich intelektuálnych hlásateľov. Autori sa na tomto mieste priznávajú dokonca k názorovému preháňaniu, s ktorým sa však nedá nesúhlasiť. „Samotnému poznaniu, ktoré by malo vzbudzovať u ľudí na Západe záujem a zjednocovať ich, hrozí, že sa stane záľubou menšiny zavretej medzi múrmi univerzít, výskumných inštitúcii a korporácií, zabarikádovanej pred novým druhom barbarov, ktorí sú už za mestskými bránami, a ktorí na obdiv vystavujú svoju nevedomosť a prevaľujú sa v bahne emocionálnej imbecility. Niektorým z týchto nových barbarov sa dostalo „vzdelania" na našich univerzitách, sú výreční, inteligentní, cynickí pri presadzovaní antiintelektuálnych hodnôt. Menej talentovaných nevedú k poznaniu a civilizácii, ale k ich popieraniu".

Rast

Faktorom úspechu Západu je aj rast spojený s priemyselnou revolúciou, industrializáciou, vedecko-technickým pokrokom a kapitalizmom. Autori samozrejme vyzdvihujú silu kapitalizmu, podčiarkujú jeho víťazstvo nad inými ekonomickými systémami a pripisujú mu ekonomický rast, ktorý viedol k nebývalému populačnému rastu, dlhovekosti a blahobytu. Na druhej strane klasickému kapitalizmu pripisujú aj negatívne dôsledky ako sú výrazná stratifikácia spoločenských vrstiev, centralizácia moci, vysávanie humanistického ducha a ekologické problémy.

Napriek tomu vyzdvihujú jeho transformáciu na kapitalizmus nového typu, ktorého silou nie je kapitál, pracovná sila, ale inovácie, tvorivosť, rozum, individuálna sloboda a autonómna osoba. Tento typ kapitalizmu nazývajú personalizovanou ekonomikou, pričom "kapitalizmus akoby odstraňoval sám seba".

Individualizmus

Autori nepoukazujú na individualizmus, ktorý komunistické diktatúry nazývali sebeckým a pokúšali sa ho nahradiť kolektivizmom. Chápu ho ako prejav autonómnej slobody, ktorý sa vinie dejinami Západu od kresťanstva až po liberalizmus a modernú postindustriálnu spoločnosť. Tento typ individualizmu viedol vždy k vyšším nárokom na osobnosť a jeho vyvrcholením je presvedčenie, že každý jednotlivec napĺňa svoj jedinečný osud.

Individualizmus ide v občianskych otvorených spoločnostiach ruka v ruke s liberalizmom a s ekonomickými a prosociálnymi aktivitami, ktoré mali v konečnom dôsledku výrazný dopad na celé spoločenstvá a komunity. „Individualizmus je, a vždy bol, eticky náročný. Je tiež značne skupinový - najväčší individualisti, od Ježiša cez Johanku z Arku až po dnešných umelcov a finančných magnátov, boli skvelí komunikátori a budovatelia komunít".

Liberalizmus

Podľa autorov sú všetky západné spoločnosti organizované podľa liberálnych princípov, a to takým spôsobom, ktorý vidno v nezápadných spoločnostiach len zriedkavo. Napriek tomu však jasne definujú aj ohrozenia liberalizmu, ktoré súvisia s odklonom od morálnych hodnôt, nedostatkom vyšších ideálov, relativizovaním pravdy a s oslabením záväzku voči spoločenstvu. Ohrozením je aj zamieňanie si liberalizmu s prázdnym konzumom a presun vážnych politických otázok a vládnutia k banalitám a politickým škandálom.

V kapitole o liberalizme sa potom nachádza aj odsek, ktorý ako by bol napísaný po dôkladnom sledovaní slovenskej politickej reality: „Čím je spoločnosť pluralistickejšia a čím sa viac globálne otázky navzájom posilňujú s lokálnou identitou, tým viac sa moc nachádza všade a nikde. Sila národného štátu a národnej byrokracie sa rozdrobila. Politické vzrušenie patrí čudákom a „osobnostiam", novým hviezdam, ktorým média s potešením zabezpečia krátku slávu, o ktorú ich s rovnakým potešením aj pripravia".
No a podobnosť so Slovenskom v definovaní „liberálnych štátov" Latinskej Ameriky, by som radšej ani nechcel vidieť, „V kvázi liberálnom štáte funguje demokracia, trhová ekonomika a dodržiavajú sa zásady právneho štátu, ale zvyky a ideály liberalizmu nie sú v tamojšej spoločnosti plne zakorenené. Kvázi liberálny štát má mnohé výhody liberálnej civilizácie, chýba mu však prinajmenšom jeden z jej základných aspektov - úplná sloboda jednotlivca, rovné postavenie všetkých občanov, zmysel pre spoločnú identitu a spolunáležitosť, náboženská sloboda, mierumilovná tolerancia k menšinám, súcit so slabšími a praktická pomoc týmto členom spoločnosti, schopnosť rôznorodých prvkov účinne spolupracovať a schopnosť prečkať a nahradiť zlú vládu".

Na záver musím napriek mnohým prezentovaným kritickým myšlienkam podotknúť, že Samovražda Západu vôbec nie je pesimistickým traktátom. Autori netvrdia, že dnešní ľudia na Západe sú horší než predchádzajúce generácie, a že západná etika sa nerozvinula, a že Západ upadol. Prečo teda mali potrebu takúto knihu vôbec napísať a zamýšľať sa nad budúcim smerovaním Západu?

Jednoducho asi mali iba potrebu zdvihnúť varovný prst, pretože podľa ich úvodných slov si všimli, že „sebazdokonaľujúci, presvedčený a zodpovedný jedinec, plne zakorenený v liberálnej komunite a so zmyslom pre povinnosť voči nej, vymiera. Vieru nahradil agnosticizmus či relativizmus. Optimizmus nahradil fatalizmus. Zmysel pre pokrok nahradili zlé predtuchy. Sny vystriedali nočné mory. Namiesto úspor a odkladania uspokojenia máme okamžitú spotrebu. Namiesto usilovnosti máme rozcitlivenosť...namiesto idealizmu máme cynizmus, namiesto zmyslu a účelu máme peniaze. Namiesto rozumu máme emócie. Namiesto múdrosti máme odborníkov. Namiesto kultúry máme subkultúry. Namiesto vážnosti máme triviálnosť a pôžitkárstvo. Namiesto tvrdej skúsenosti máme povrchnosť. Miesto zúfalstva zaujala depresia. Namiesto skutočných vzorov máme nudné celebrity. Namiesto autority alebo súhlasu máme nezhody. Združovanie nahradilo delenie sa".

Samovražda Západu - Richard Koch, Chris Smith, Vydavateľstvo: Premedia, 2011


O AUTOROCH:


Richard Koch (1950) je konzultant, podnikateľ a autor viacerých kníh. Väčšina z nich rozvíja Paretovo pravidlo, podľa ktorého 80 percent všetkých výsledkov vzniká z 20 percent príčin. Svoj koncept používal aj pri investovaní, čo mu prinieslo veľký úspech. V knihách ho aplikoval nielen na podnikanie a osobný život, ale súvislosti našiel aj s Darwinovou evolučnou teóriou. Podľa Kocha dosiahneme viac, ak sa uvoľníme, viac si užívame život a zameriame sa na veci, ktoré sú pre našu osobnosť najdôležitejšie.


Chris Smith (1951) je britský politik, minister kultúry, médií a športu v prvej vláde Tonyho Blaira. Do praxe uviedol pojem kreatívna ekonomika, podarilo sa mu presadiť myšlienku o návratnosti investícií vkladaných do kultúry a tvorivých profesií. Medzi jeho úspechy patrí napríklad zavedenie voľného vstupu do väčšiny britských galérií. V roku 2005 mu bol udelený titul lord Smith z Finsbury a natrvalo bol vymenovaný do Snemovne lordov. Dodnes je angažovaný vo viacerých kultúrnych iniciatívach.