Nechtění alebo o ženách, ktoré stratili deti

Za 10 minút sa v živote človeka môže toho veľa udiať, a to od skutočných banalít, až po osobné tragédie. Sú situácie, keď sa banalita stretne s tragédiou, a tak za 10 minút môže človek zmeškať vlak a zároveň prísť o vlastné dieťa. To sa stalo aj Sare Sebastianssonovej, postave z knihy Nechtění od švédskej autorky Kristiny Ohlssonovej, ktorá si počas neplánovanej 10 minútovej prestávky vlaku X-2000 rozhodla trocha vyvetrať hlavu a vybaviť si jeden súkromný telefonát. Do rýchlika však už nestihla nastúpiť, a tak stratila kontrolu nad vo vlaku spiacou maloletou dcérkou.

Čitateľovi detektívky je okamžite jasné, že sa schyľuje k zločinu a skutočne sa na ďalších stranách dozvedá, že dieťa bolo unesené. Stratilo sa bez stopy, hoci vo vlaku sedeli aj ďalší cestujúci. Prax je však taká, že ak má desať svedkov popísať nejaký skutok, vyšetrovatelia sa dozvedia iba 10 odlišných verzií a 10 rôznych opisov podozrivých osôb. Aspoň také sú skúsenosti knižného vyšetrovacieho tímu pod vedením Alexa Rechta. Jeho členovia a aj čitateľ dúfa, že zostane len pri únose, ale to by nebola severská detektívka, keby autori neprekračovali hranice vlastného žánru. Únosov tak bude viac a neskončia sa práve šťastne.

Podľa vyšetrovateľa Alexa Rechta sa vraj deti nestrácajú samé od seba, strácajú ich rodičia, aj keď v prípade kriminálky Nechtění rodičia až tak nezlyhali, teda aspoň nie v čase únosov. Vina je skôr skrytá v minulosti a nebola by vlastne ani vinou, keby nebolo samozvaného sudcu. Viac by som však už naozaj prezrádzať nechcel, lebo predsa len ide o detektívku a vytárať zápletku dobrej detektívky by si buď zaslúžilo minimálne podmienečné tresty s povinným ročným čítaním iba kníh z červenej knižnice alebo zablokovaním konta v knižnom eshope.

Nechtění je skutočne napínavá jazda a precízna sonda do psychológie zločinu. Pri čítaní som miestami hrýzol do vankúša (polštáře), pretože nič neznášam viac ako násilie páchané na deťoch. Napriek tomu, že autorka nenechala svojich hrdinov ani raz použiť strelnú zbraň, fyzického a psychologického násilia vo svojom debute naservírovala aj na dva romány. Hoci prirovnanie Kristiny Ohlssonovej ku kráľovi nórskej detektívky už vyznieva ako klišé, napriek tomu si neodpustím na Škandináviu trochu sexistickú poznámku, že Kristina Ohlssonová je Jo Nesbø v sukni.

Kniha Nechtění vychádza 29. marca 2013, vydáva ju Kniha Zlín a jej už teraz udeľujem 9 mäsových guličiek Kötbullar z 10-tich.



Kristina Ohlssonová - Vydavateľstvo: Kniha Zlín, 2013, Preklad: Luisa Robovská

Každý deň má niekto narodeniny

Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.

Aj preto je dobré, že v slovenskej modernej literatúre vznikla možno primárne pre ženy určená knižka Každý deň má niekto narodeniny, v ktorej sa objavila nová literárna hrdinka Nina Rybanská. Autorka Silvia Bystričanová vsadila svoju hlavnú postavu do slovenského mestského prostredia, pričom ju necháva riešiť si typické emočné, pracovné a vzťahové problémy, ktoré ťažia mnohých jej a aj autorkiných rovesníkov.

Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.

Na začiatku príbehu o každodenných narodeninách je sen, ktorý si bývalým zamestnaním a partnerským vzťahom frustrovaná Nina, túži naplniť. Tým snom je bylinkami prevoňaná čajovňa, ktorá by sa stala aj domovom kníh, a zároveň by oživila genius loci bývalej mestskej starobylej lekárne. Prvým krokom je tak získanie vyhliadnutého priestoru, pričom nevyužíva len svoj šarm, ale aj čistotu ducha a úmyslov, ktorými presviedča majiteľa - človeka s povesťou mizantropa, no v skutočnosti tajného filantropa, ktorý jej vysnívaný priestor prenajme.

Okrem vzájomne prospešného obchodného vzťahu však vznikne aj priateľstvo starého muža a mladej ženy, ktorému zvláštny esprit pridávajú aj knihy a spoločné utorkové večerné čítania. Práve v tomto momente sa príbeh Niny Rybanskej stáva podobný tomu Yambovmu. Tak ako si Ecov Yambo v rodinnom sídle obklopený knihami rekonštruuje svoju stratenú minulosť a autobiografiu, Nina si uskutočňovaním sna postupne upratuje aj svoj emočný život a zachraňuje si svoju budúcnosť.

Autorka knižné kapitoly veľmi príznačne nazýva stretnutiami, pričom okrem stretov s ľuďmi, sú to aj zblíženia sa s literárnymi postavami a ich autormi, ale aj stretnutia s emóciami, víziami, ideálmi, túžbami, tancom, chuťami, vôňami a aj Bavorskom. Každé s týchto stretnutí formujú Ninin život, no práve spoločné sedenia so svojím dobrodincom Guttmanom a literatúrou, jej napomáhajú zbavovať sa vlastného strachu z lásky. Nina časom pochopí, že vlastne po ničom inom ako láske netúži. Tak sa v knihe vynára ďalšia, nie však posledná rovina. Autorka vytvára akúsi novú vrstvu, ktorá je venovaná vyvíjajúcemu sa vzťahu Niny a Ronyho, premieňajúceho sa z mileneckého priateľstva na lásku a dôverou naplnené partnerstvo.

Tým však Silvia Bystričanová v otváraní ďalších prienikových rovín románu nekončí. K láske necháva dospieť aj Nininu kamarátku Sandru. Sandra je okrem hudobného nadania aj „skypeová" múza anonymného básnika, ktorého veršovanie prináša Sandre večerné uspokojenie. Autorstvo v knihe obsiahnutých básničiek autorka pripísala grafikovi a publicistovi Waldemarovi Švábenskému, priateľovi a spolupútnikovi Jozefa Urbana. Cesty básnika a Sandry sa stretnú práve v čajovni Niny Rybanskej, čím sa z jej sna stáva zhmotnené miesto meniace životy.

Áno, miesta môžu v sebe skrývať takéto magično a túžby sa môžu plniť, čo mimochodom dokazuje aj autorkin sen o literárnej prvotine.



Kniha Každý deň má niekto narodeniny vychádza 20.3.2013 vo vydavateľstve Slovart.

Krstný otec popkultúry

Čestne prehlasujem, že nie som a nikdy som ani nebol členom žiadnej zločineckej skupiny, organizovaný zločin všetkých typov a farieb golierov odsudzujem, slovo podsvetie vo mne vyvoláva strach a na tele zimomriavky, pracujem, odvádzam dane, ale ak sa za hrdelný zločin považuje ilegálny zber čerešní ročník 1990 zo susedovej záhrady, tak som pripravený prijať spravodlivý trest.

Možno práve tento môj morálny poklesok z minulosti je príčinou mojej záľuby, ktorou je kinematografia s mafiánskou tematikou. Som dlhodobo fascinovaný ságou rodiny Corleone a aj ďalšími gansterkami z éry po Krstnom otcovi, ako sú Špinavé ulice (Mean Streets), Mafiáni (Goodfellas), Kasíno (Casino), Krycie meno Donie Brasco (Donnie Brasco ), nevynímajúc seriál Sopránovci (The Sopranos). Vzhľadom na úspech týchto filmov je zjavné, že v tomto očarení nie som na svete sám.


 

Na tomto mieste sa však natíska niekoľko otázok. Prečo si Puzzova literárna predloha, Coppolové filmové spracovania Krstného otca a aj ďalšie filmy z prostredia organizovaného zločinu získali takú veľkú popularitu? Prečo filmovým zločincom v oblekoch už celé roky držia prsty aj slušní a zločinom opovrhujúci ľudia? Prečo sa táto symbolika antihrdinov stala taká obľúbená a dokonca formovala popkultúru 20. storočia? Ako a prečo sa vlastne z Krstného otca stal fenomén?

Vydareným pokusom o odpovede je kniha Fenomén Krstného otca (Ako zmenil Hollywood Ameriku a mňa), ktorej slovenský preklad sa zrodil vo vydavateľstve Premedia Group. Autorom je Tom Santopietro, z otcovej strany potomok talianskych prisťahovalcov, vyštudovaný právnik, ktorý sa však živil tenisom, manažovaním broadwayských divadiel a v súčasnosti aj písaním o hollywoodskom filme a jeho hviezdach.
Autorov otec patril ku novej generácii indokrinovaných Italoamričanov, ktorí prijali americkú kultúru a Američanmi sa často stali tak, že sa naučili hanbiť za svojich jednoduchých talianskych (sicílskych) rodičov. Keďže autor knihy pri definovaní fenoménu Krstného otca skĺbil osudy členov vlastnej rodiny s historkami zo zákulisia filmových štúdií, jeho knižný počin nadobúda rozmer historicko-rodinno-filmovej kroniky.



Genealógia cudzincov

Tom Santopietro priznáva, že sám hľadal vlastné taliansko-katolícke korene, ktoré sa celá italoamerická generácia rodičov snažila skrývať pred bielym anglosaským a protestantským prostredím, ktoré naopak neskrývalo svoje predsudky voči tzv. „špagetárom". Paradoxne práve knižná a filmová sága o mafii mu k vyrovnávaniu sa s predsudkami a vlastnou genealógiou pomohla. Počas postadolescentného obdobia si autor uvedomil, že aj napriek kriminálnemu žánru Krstného otca, práve princípy talianskeho rodinného života v ňom zobrazené, sú hodnoty, po ktorých túžili aj ostatní Američania všetkých sociálnych a etnických skupín. Fenomén Krstného otca je tak kniha, ktorá nemapuje len históriu fiktívnej rodiny Corleone, ale aj Tomovej talianskej rodinnej vetvy Santopietro.

Mafia - genéza zločinu

Už autorovi literárnej predlohy sa podarilo dokonale načrtnúť historickú genézu vzniku talianskeho organizovaného zločinu a jeho export do amerických ulíc a štvrtí. Čitateľ sa prostredníctvom Santopietrovej reinterpretácie zoznamuje s geograficko-politickými východiskami vzniku fenoménu talianskej (sicílskej) mafie, od národno-oslobodzovacích snáh až po protištátnu činnosť. Autorovi sa podarilo ozrejmiť psychológiu vzniku viery v organizovaný zločin, na ktorý sa v tom období spoliehali chudobné masy viac ako na štátne inštitúcie.

Tento proces sa začal už na Apeninskom polostrove, kde južné regióny boli aj po zjednotení Talianska ponechávané v stave zaostalosti a dlhodobo zdierané bohatším severom. Preto bolo logické, že pauperizované juhotalianske roľníctvo sa odkláňalo od štátnej moci a dôverovalo skôr autoritám mimo legálneho systému, ignorovalo byrokratické zákony a nadobúdalo presvedčenie, že jedine u bohatých krstných otcov sa môže dovolať spravodlivosti.

Toto presvedčenie si emigranti z juhu Talianska prenášali aj do novej domoviny, kde síce nachádzali politickú a občiansku slobodu, no niektorí sa k ekonomickej slobode snažili dopracovať revolučnejšou cestou, a to prechodom na stranu zločinu. Amerika prvej polovice 20. storočia bola pre rýchle zbohatnutie úrodnou pôdou, podľa slov samotného Coppolu, bola na mafiu jednoducho zrelá.

Fenomén Krstného otca

Okrem majstrovského filmového spracovania, hviezdneho obsadenia a skvelých hereckých výkonov sa autorom podarilo divákom priblížiť, prečo boli imigrantom rodinné väzby a mafia bližšie, ako štátna moc a inštitúcie vykonávajúce spravodlivosť. Za úspechom filmovej trilógie stál aj vhodne namiešaný koktail z tragickej americkej romance a príbehu o rodine s epickou ságou o gangstroch, ktorí sa snažili splniť svoj americký sen. Zločinci boli na plátne predstavení ako antihrdinovia, ktorí vlastne bojujú proti americkej ekonomike korporácií, starajúci sa o seba a svoje rodiny aj bez štátnej ochrany a podpory.
Film prinášal aj odhalenie, že politika a čierna ekonomika sú vlastne prepojené, a že ani politici nedokážu odolať ponuke, ktorá sa vlastne ani nedá odmietnuť.

Podľa autora knihy bol Krstný otec príťažlivý aj tým, že „možno to ani nie je film o mafii, ale klasická rozprávka o kráľovi a jeho troch synoch", kritizujúca „zločin, zatiaľ čo ho zároveň popularizovala. Dalo sa to vďaka tomu, že román bol situovaný do povojnovej Ameriky, ktorá takmer zmizla, a na staré časy sa pozerá s nostalgiou. Corleonovci predstavujú triumf kapitalizmu so všetkou jeho slávou a nepoctivosťou. Peniaze sú moc a veľké peniaze sú veľká moc, pričom nezáleží na tom, či je zločinecká alebo nie".

Každého milovníka filmového a aj knižného Krstného otca by táto kniha pod vianočným stromčekom potešila. Teda určite radšej kniha, ako odrezaná konská hlava.

Tom Santopietro: Fenomén Krstného otca (Ako zmenil Hollywood, Ameriku a mňa), Vydavateľstvo: Premedia, 2012

Trhová vzťahonomika, manželstvo očami ekonómie

Pre mnohých ľudí je ekonómia jedna veľká španielska dedina, pričom toto slovné spojenie nadobudlo v týchto krízových časoch aj trpko vtipný rozmer. V čom však spočíva averzia voči ekonómii? Prečo je považovaná spolu s politikou za akési panské huncútstvo? Príčina bude asi v tom, že jej zákonitosti sú často politikmi a ekonomickými analytikmi prezentované ako veľmi nudné fakty a čísla. Človek si síce uvedomuje jej význam, ale má pocit, že táto exaktná veda je prezentovaná nezrozumiteľne, aby jej v podstate až na zasvätených nikto nerozumel. Je pochopiteľné, že ekonómia už dávno stratila rozmer starogréckeho Oikos Nomos, no a súčasní ekonómovia často a možno aj zámerne zabúdajú na Occamovu britvu.

Preto laika vždy poteší, keď niekto vyrukuje s názormi, ktoré ekonómiu predstavujú ako veľmi jednoduchú a pre život prirodzenú vedu. Po knihách Freakonomics (s podtitulom Skrytá stránka všetkého) a jej voľného pokračovania SupeFreakonomics, sa na našom knižnom trhu objavilo aj slovenské vydanie amerického bestselleru s názvom Vzťahonómia.

Americké autorky Paula Szuchman a Jenny Anderson vytvorili pojem Vzťahonómia, ktorý chápu ako vnášanie ekonómie (skúmanie spôsobu ako ľudia, podniky, spoločnosti rozdeľujú obmedzené zdroje) do partnerských vzťahov a manželských zväzkov. Vzťahonómia (ekonómia vzťahov) má podľa autoriek poukazovať na to, ako zužitkovať obmedzené množstvo času, energie, peňazí a libida, aby boli partneri šťastní, a aby manželstvo prekvitalo.

Paula a Jenny celé desaťročia pracovali pre Wall Street Journal a New York Times, teda v redakciách, v ktorých bol priestor presiaknutý makroekonómiou a burzovými indexmi, no napriek tomu sa chceli venovať aj praktickejšej forme ekonómie. Preto po množstve analýz rôznych ekonomických škôl a konzultáciách s renomovanými ekonómami, sa jednoducho zamerali na lásku a vzťahy. Nechali si vypracovať celoamerický manželský výskum a absolvovali množstvo osobných stretnutí s manželskými pármi, po ktorých sa vrhli do písania knihy s hypotézou, že manželstvo je jeden z najšpekulatívnejších podnikov vo svete ekonómie.

„Neviete podložiť žiadnym argumentom, že sa takáto investícia oplatí - približne v polovici prípadov sa neoplatí - ale aj tak do toho idete a dúfate a predpokladáte, že vy budete patriť práve k tej druhej polovici, ktorej sa investícia vráti. Tu je však problém - jediný spôsob, ako si zvýšiť šancu na úspech, je brať svoje manželstvo ako dlhodobú investíciu, ktorej sa nevzdáte v čase krízy, poklesu výnosov či protestov zo strany akcionárov".

Ich spoločná kniha okrem iného dokazuje, že v USA sú schopní napísať knihu o čomkoľvek, a že neviditeľnú ruku trhu je možné nájsť aj v obyčajnej manželskej deľbe práce. Dokonca aj manželský sex môže mať ekonomické zákulisie, a jeho absencia trhové riešenia. Autorky na podporu svojich tvrdení a názorov nepoužívajú len modely bežného prirodzeného ekonomického správania, ktoré sa v našich končinách nazývajú sedliackym rozumom, ale veľmi názorne operujú aj ekonomickými teóriami, používajúc odkazy nie len na tie úspešné, ale aj tie, ktoré sa ukázali ako mylné. Áno, aj bankroty môžu byť poučné. Prínosnom knihy je aj citlivý (ženský) humor a hoci sa primárne venuje partnerským vzťahom, nie je zbytočne sentimentálna.

Umyješ riad alebo pokosíš trávnik?

V typickom slovenskom manželstve by táto otázka mala jasné riešenie, no tradičné rodové rozdelenie domácich prác môže byť podľa autoriek zároveň zdrojom konfliktov. Na Slovensku teda možno, v USA skoro určite. Veď čo ak manžel dokáže uvariť chutnú večeru, ale manželka si pod vplyvom nejakých rurálnych tradícií bráni svoje kuchynské kráľovstvo a núti ho opravovať vodovodné batérie a vymieňať žiarovky, napriek tomu, že namiesto varenia by radšej kosila trávnik? Čo ak sú v podstate obaja partneri z takéhoto rozdelenia povinností nešťastní?

Expertky na ekonómiu a vzťahy majú na každý podobný manželský problém ekonomické riešenie a pravidlo. Tak napríklad v takomto prípade navrhujú využívať špecializáciu a komparatívne výhody. Niekto je prosto lepší v umývaní riadu a niekto to vie lepšie s motorovou kosačkou, pričom nie je rozhodujúce, či je mužom alebo ženou, ale to, čo by robil radšej a lepšie. Teda domácnosť by mala fungovať nie podľa toho, ako si myslíme, že by to malo fungovať, ale ako to funguje najlepšie, čo môže aj znamenať, že domáce práce sa nemusia deliť na presnú polovicu. Potešujúce zistenie, no nie?

Niekto má jednoducho v zadku vrtuľu a žije sa mu s ňou dobre. Ako však zariadiť, aby mohol aktívnejší z partnerov svoj rotor, z času na čas vypnúť? V takom prípade sa môžu uplatniť aj iné ekonomické pravidlá, ako napríklad to, že obed zadarmo neexistuje a stimuly vždy zaberú.

Paula Szuchman, Jenny Anderson: Vzťahonómia, Premedia, 2012

Medzi nami zvieratami

Rozprávok nikdy nie je dosť, čo ako rodič, bývalý predčítač, môžem len potvrdiť. Ak sa jedná o skutočne originálne rozprávky, tak tento výrok platí dvojnásobne. Do pokladnice pôvodných slovenských rozprávok prednedávnom pribudla naozaj zábavná, poučná a vďaka ilustráciám aj obrazovo očarujúca rozprávková knižka Medzi nami zvieratami.

Ako už názov prezrádza je o zvieratkách, ale v skutočnosti je hlavne o ľuďoch, deťoch a ich rodičoch, čo samozrejme mladšie deti netušia, ale s určitosťou to pozorným čítaním zistia. Dvanásť rozprávok, ako Ezopove bájky nastavujú alegorické zrkadlo nielen tým horším stránkam ľudského (detského) správania, ale niektoré majú rozmer aj inotajovej kritiky slovenskej (modernej) nerozprávkovej spoločnosti.




Autorke Viere Brunovskej sa podarilo do krátkeho príbehu zabaliť nielen unikátnu pointu, ale aj nenásilné mravoučné ponaučenie. Krátke textové útvary tak fungujú vynikajúco nielen samostatne, ale ešte lepšie ako kompaktnejší celok. Detský, ale aj dospelý čitateľ sa s ľahkosťou napája na autorkinu vlnu, pretože v krátkej rozprávkovej próze nenachádza len sám seba, ale aj čriepky zo súčasnosti a neviditeľné odkazy na ústnu tradíciu slovenských prísloví a porekadiel, ktoré môžu byť detskému čitateľovi (poslucháčovi) neznáme, ale vďaka rozprávkam ich môže objaviť.



Rozprávky sú unikátne aj tým, že na jednej strane sa pridŕžajú reálnej zoológie, aby vzápätí v záujme pointy vytvárali novú alternatívnu biologickú evolúciu. Magický rozmer takejto alegórii pridávajú aj ilustrácie slovenského výtvarníka Petra Kľúčika, ktorý už sám vo svojej bohatej tvorbe stvoril celý mytologický zverinec, pričom jeho bizarnej faune sú rozprávky Viery Brunovskej akoby šité na mieru.



Aby však tento text nevyznel príliš premúdrelo, čo rozprávkam skutočne nesluší, dodám asi toľko. Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, asi 30 km severozápadne od Prešporku, vo vydavateľstve Virvar, vznikla krásna rozprávková kniha, ktorej najväčším snom bolo, aby bola čítaná pred spaním, pri svetle nočnej lampy, a aby bájne zvieratá v nej spomenuté vstupovali deťom do nočných snov a učili ich rozlišovať medzi dobrom a zlom.



Medzi nami zvieratami - Viera Brunovská (napísala), Peter Kľúčik (namaľoval), Vydavateľstvo Virvar, 2012

Foto: Fotografie publikované so súhlasom vydavateľstva

Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Rodíme sa s pudom sebazáchovy a skoro celý život sa vyrovnávame s faktom, že náš život smeruje ku koncu. Napriek obavám z konca však príde čas, keď sa strach zo smrti akosi vytráca. Aj Mathea, hlavná hrdinka debutu nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold s názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, dospieva do podobného štádia, no po postupnom vyrovnaní sa s pocitom konca zamestnáva svoju myseľ úvahou, že pozemský svet opustí skôr, ako si niekto vôbec všimne, že existovala.

Až v starobe si uvedomuje, že celý život bola aj vlastnou vinou skôr osamelá ako spoločenská, no na sklonku života chce veľa vecí napraviť. Približuje sa k ľuďom, objavuje čaro komunikácie, no aj tak nadväzuje kontakty s podobnými zúfalcami ako je ona sama. S tými „normálnejšími“ jej to prosto ide oveľa ťažšie alebo vôbec. Nachádza sa tak v stave, keď trpí rovnakým strachom zo života aj smrti zároveň.

Stotožňuje sa s názorom, že všetko je vlastne veľké utrpenie. Keby si mohla vybrať náboženstvo, chcela by byť budhistkou, a ak by mala byť ovocím, tak jedine banánom, bezpohlavnou bylinou s plodmi bez semien. Prirovnaním samej seba k zakrivenému banánu reflektuje svoju nenaplnenú rolu matky. Keby mala dcéru, tak by jej odkázala svoje životné motto: „Keď ťa dcérka niekedy budú fotografovať, vždy trocha vyfúkni, zväčší ti to pery“. Takto to podľa Mathei chce príroda. Ide jej iba o zachovanie druhov, na jednotlivcov kašle. Matke prírode ide len o to, aby jednotlivci žili rýchlo, a aby sa generácie striedali a evolúcia napredovala čo najrýchlejšie.

Aj takéto filozofické myšlienky skrýva rozsahom útla knižka. Príbeh Mathei však napriek jej komplikovanému životu nie je tragédiou, je to skôr tragikomické rozprávanie a zmes vnútorných monológov ženy, ktorá napriek pokročilému veku (alebo vďaka nemu) rozmýšľa hlavne o medziľudských vzťahoch, živote a človeku ako takom, a to s nadhľadom a miestami humorným až kurióznym spôsobom. Jej postoje a úvahy sú však blízke aj mladému čitateľovi, za čo však s najväčšou pravdepodobnosťou môže aj vek autorky (ročník 1979), skrytej v koži zhrbenej ženy, ktorá čím rýchlejšie kráča, tým je menšia.

Vlhké miesta - Charlotte Rocheová

Vlhké miesta sa stali svetovým bestsellerom. Kniha bola preložená do 25 jazykov a predalo sa jej viac ako 2 milióny výtlačkov. Pre literárne dielo s takýmito referenciami je preto asi dosť tragické, ak si ju čitateľ kúpi vo výpredaji v supermarkete. Svojim spôsobom si však za to vraj môže sama, pretože je skutočne kontroverzná, a to okrem predajnosti často prináša aj pád a odmietanie. Mám rád výzvy, nie také, v ktorých sa rozhoduje medzi životom a smrťou, ale ak sa veľká časť čitateľskej obce postaví knihe chrbtom, tak presne to je ten typ výzvy, ktorú mám rád.

Už po úvodných stránkach som tušil, čo robí Vlhké miesta pre väčšinu nečitateľnou. Áno je to množstvo viet a celých kapitol točiacich sa okolo ritného otvoru, hemoroidov, vagíny a všetkých možných telesných tekutín. No ak sa čitateľovi pri takýchto témach zdvíha žalúdok, je nutné dávivý reflex potlačiť, presne tak, ako keď človek sleduje strašidelný horor alebo verne spracovaný krvák. Napriek tomu, že ho scény desia, aj tak sa snaží vydržať až do samého konca. Veď aj psychicky zdraví jedinci majú z času na čas potrebu zhliadnuť takýto typ filmu, hoci ho celý sledujú skrz prsty.

Apropo, keď už sme pri filme. Netradičné scény Vlhkých miest až tak veľmi nevybočujú ani od mnohých, ktoré sú súčasťou kinematografie určenej pre náročnejších divákov. Nech si každý milovník tzv. klubového filmu na tomto mieste spomenie na Hanekeho Pianistku, Ošimovu Koridu lásky alebo Kim Ki-dukov Ostrov a mnoho ďalších filmových kúskov, v ktorých sú sexuálne scény spojené s fyzickým násilím a sebapoškodzovaním. Práve bez týchto obrazov by tieto filmy nikdy neboli tým, čo ich robí viacrozmerným kinematografickým dielom.

Citlivejší čitateľ by mal aj k Vlhkým miestam jednoducho pristupovať s nadhľadom a tabuizované slová a neprijateľné témy vnútorne potláčať, presne tak, ako sa v Rokforte (Rokfortská stredná škola čarodejnícka) nevyslovuje meno Lorda Voldemorta. Jedine tak objaví celkom prozaický, no zároveň silný príbeh o mladej osemnásťročnej Helen, dievčati, ktoré túži po obyčajnej rodičovskej láske.

Po nevydarenom holení intímnych miest sa Helen ocitne na proktologickom oddelení. Pred týmto incidentom má jeden domov u matky, kam by otec neprišiel ani za svet, druhý má u otca, kam by zase matku nedotiahol nikto ani párom volov. Práve na pooperačnom lôžku v nej skrsne myšlienka, že jej tretím domovom by sa mohla stať nemocničná izba, kde by sa rodičia mohli konečne spojiť. Čoskoro však pochopí, že ani chirurgická operácia nebude tým tmeliacim elementom, a preto sa uchyľuje k nepochopiteľnej automutilácii (samoubližovanie), čím chce predĺžiť svoj pobyt v nemocnici a získať tak čas na obnovu polámaných rodinných vzťahov.

Fyzickú bolesť sa okrem analgetík snaží potláčať autoerotikou, alebo spomienkami na svoj mladý ale zároveň bohatý a bizarný sexuálny život. Kniha tak nadobúda už vyššie spomenutý viacrozmerný charakter. Stáva sa nielen výpoveďou o tienistých stránkach ľudskej a ženskej sexuality, ale je aj provokatívnym manifestom proti hysterickej hygiene a sterilnej estetike lifestylových médií.

PS: Kto neprečíta nepochopí, kto prečíta nezabudne, a preto raz stačilo!  :-)